Moja mama bola fotografka. Kedysi. Pracovala hlavne v tmavej komore, lebo kedysi sa podstatná časť fotografovej práce odohrávala práve tam. Osvit, vyvolanie, ustálenie. Retuš. Všetko potme. Preto má tá moja mama zničený zrak a dnes si už nedokáže prečítať ani televízny program. Dnes je všetko jednoduchšie. Z kedysi výnimočného remesla sa stala masová záležitosť. […]

Čím je človek starší, tým častejšie bilancuje. Od istého veku každú chvíľu. Lebo čas sa míňa a možno už zajtra sa navždy pominie posledná chvíľa pre splnenie niektorého z dlhoročných snov. Je treba zvážiť, čo ešte možné je a ak nám na niečom naozaj záleží, urobiť to čo najskôr, podľa možnosti hneď. Ľudské sny sú všelijaké. Závisia od povahy, […]

Kedysi, asi tak pred desiatimi rokmi, som čítal rozhovor so známym francúzskym hercom Gérardom Depardieu,a, priznám sa, čosi z toho rozhovoru zostalo vo mne dodnes. Skúsim ho, veľmi voľne, citovať: „My chlapi sme gauneri od prírody. Stále vymýšľame ako čosi pokaziť. Všetko násilie sveta pochádza od nás. Všetky zbrane, všetky vojny, všetka bolesť z toho plynúca je […]

Chcel som ti to povedať, ale akosi nebol čas. Najprv bola svadba, veď vieš, čo všetko bolo treba zariadiť, pozháňať, vybaviť, objednať kyticu a zákusky a šaty a miestnosť a museli sme stále kamsi chodiť, aby sme to všetko stihli a po svadbe zasa výslužky a rozvážať opitých a ráno ešte upratovať a vysvetľovať a zaplatiť a potom sme si museli trocha pospať, v tej […]

Pamätáte sa ešte na Bambuľku? A na deda Jozefa? A na to, ako pekne, hravo a nenásilne ju učil všetko to, čo by mal vedieť každý slušný človek ešte prv, ako naplno vstúpi do života. V jednom z dielov tohto večerníčkového seriálu ju naučí dve zázračné slovíčka, ktorými sa otvárajú zamknuté brány. V závere si zaspievali: Dve zázračné slovká mám So sebou ich […]

Mám takú úchylku. Rád píšem dopisy. Pravdaže, na písaní dopisov nič úchylné nie je, ak majú čitateľný text, obálku, adresu prijímateľa a ak využívajú poštové služby. Aj takých dopisov som napísal veľa, ale teraz chcem písať o tých ostatných. O tých, čo majú len text a nič iné. Alebo majú len text a obálku, ale bez adresy. Alebo majú aj adresu, ale […]

Je už naozaj stará. Má vráskavú tvár aj ruky a keď ma nimi pohladí po tvári, cítim, ako sa trasú. Nevidí, nepočuje. Musím na ňu kričať. Zabúda. Včera som jej hovoril, že dnes ju zoberiem na prechádzku okolo domu a tešila sa na to, ale keď som jej dnes poobede povedal: „ideme“, celkom sa vyplašila: „preboha, a kam.“ Keď sa jej spýtam, či chce, vždy mi […]

„Domov sú dlane, na ktorých smieš plakať“ – napísal kedysi jeden náš básnik a pravdivosť jeho myšlienky sa rokmi len znásobila. Hoci zdanlivo sú už dávno preč časy, keď sa muž vracal z boja späť do svojej jaskyne, kde ho čakala žena, ktorá mu ošetrila rany, nakŕmila ho, napojila a všakovak potešila, tá túžba po domove je stále rovnaká. Aj dnešný muž […]

nosiť je vraj nebezpečné. Po svete chodí veľa strelcov, ktorí majú vo svojich zbraniach trieštivé guľky dum-dum. Keď vám takou do toho srdca strelia, rozletí sa na márne kúsky. Tento blog je však iba virtuálnym priestorom, hoci ľudia sú v ňom skutoční. Písmenká sú len obrazom – myšlienok, hlavy, srdca. Odstreliť obraz je síce nepekné, ale predlohu to na živote […]

Nie, teraz nemám na mysli tú známu knihu od Ericha von Dänikena, v ktorej nás presviedča, že sme mimozemšťania. Chcem spomenúť iného spisovateľa, Jaroslava Haška. Začiatkom minulého storočia zásoboval noviny svojimi fejtónmi, ktoré neskôr vyšli aj knižne. O ich súčasnom vydaní neviem, ale v knižniciach ešte sú tie predošlé s názvom Dekameron. Obsahujú možno […]