Tam kdesi za obzorom

Som presvedčený o tom, že väčšina ľudí má dobré úmysly a hoci sebectvo a chamtivosť slávi čoraz väčšie úspechy, mierumilovnosť je stále prevažujúcim pocitom v srdciach drvivej väčšiny Slovákov. Iné, najmä negatívne pocity, však bránia tomuto geneticky základnému inštinktu prejaviť sa tak, ako by sme si to želali. Napríklad taký pocit krivdy dokáže zabrzdiť prirodzený tok dobra z nás do okolia a smerom k našim blížnym, a nedovolí nám hovoriť či konať tak, ako nám káže naša prirodzenosť. Ukrivdený človek sotva bude ťahať za jeden povraz s tými, ktorým nerozumie. A hoci sme všetci z jedného slovenského cesta, z akejsi zdanlivo sebaobranného reflexu robíme čosi, čo pre nás nie je prirodzené.  Preto sa nám zdá, že naši bratia sú nepriatelia.

Vidno to na každom kroku.

Takí  rozhádaní sme snáď ešte nikdy neboli.

Takí rozdelení, ostro vymedzení a opačným argumentom neprístupní sme neboli ani v časoch najväčšieho národnostného útlaku. Práve naopak, pod čižmou agresora sme sa dokázali spojiť, lebo nepriateľ bol jasný a náš cieľ tiež. Snívali sme o slobode a samostatnosti a ani predstaviť si nevedeli, aké problémy by sme v slobodnom Slovensku mohli mať. A ľaľaho, je to tu. Dostali sme dosiaľ najväčší kus slobody aj relatívnej demokracie v dejinách – a je to ešte horšie. Kríza porozumenia vrcholí. Prestali sme rozumieť slovám, ktorým sme doteraz vždy rozumeli, prestali sme ťahať za jeden povraz, začali sme sa biť medzi sebou.

Som hlboko presvedčený o tom, že sme sa nezmenili, naša podstata ani naše gény sa nedajú prerobiť za pár rokov, ale… prestali sme si rozumieť. Dobro a zlo už nie sú také jasné, ako boli od praveku, náš spoločný cieľ sa rozplynul na stovky a tisíce malých, zväčša malicherných a sebeckých cielikov, často na úkor našich bratov. Ešte nikdy sme sa nemali tak dobre, ako sa máme teraz, ale dokážeme si to dobro okoreniť tak neznesiteľne, že ani nejde stráviť. Začali sme prekrúcať význam slov aj skutkov a v mene vlastného prospechu otáčať náš svet hore nohami. Už nehľadáme pravdu, už sa len utvrdzujeme vo svojich názoroch a filtrujeme všetko, čo im nevyhovuje. Svet sa stal príliš zložitým na to, aby sme dokázali vnímať všetky jeho odtiene, a tak sa prikláňame na bielu či čiernu stranu, ignorujúc všetky ostatné farby tohto sveta. Triedny boj sme vymenili za boj názorový. Akoby sme bez boja nevedeli žiť. Akoby sme sa báli, že vpustením opačného názoru kapitulujeme a dobro necháme napospas zlu. Akoby dohoda bola kapituláciou. Akoby porozumenie bolo prehrou. Všetci chceme byť dobrí, a tak, často nechtiac, rozosievame zlo neporozumenia…

Verím, že ľudia, zhromaždení na námestiach pod zástavou slušného Slovenska, to mysleli dobre. Verím, že dobre to myslia aj tí, ktorí ich upozorňovali, že sú len zmanipulovaní a v skutočnosti pomáhajú komusi, kto to s nami dobre nemyslí. „Postavme sa proti zlu“ je heslo, za ktorým stoja ľudia v dobrej viere, a ďalej už nerozoberajú, čo ním kto sledoval. Existuje množstvo krásnych fráz aj hesiel, za ktoré sa dobrý a slušný človek rád postaví, ak nepozná toho, kto za nimi stojí a čo chce dosiahnuť. To preto nás stále ktosi podvádza a robí si z nás nástroj na dosiahnutie svojich cieľov, ktoré s našimi túžbami nemajú nič spoločné. To preto sme boli už toľkokrát sklamaní, keď pravda vyplávala na povrch. Stále sme dôverčiví a podľa seba súdime iných. Všetci chceme byť dobrí a veríme, že takí sú všetci. To preto nedovidíme na dôvody, prečo nás ktosi rozdeľuje. To preto sa mu tak darí.

Stačilo by spojiť sa.

V jednote je sila.

Stačilo by dohodnúť sa…