Tam kdesi za obzorom

Je to tak. Aj bez pána Overtona vieme, že otváranie niektorých okien či dverí trinástych komnát môže byť nebezpečné. V rozprávkach sa to dialo už dávno pred naším narodením. To preto existovali normy, za ktorých prekročenie nasledoval trest. Bolo to spravodlivé a naša výchova sa niesla v duchu týchto pravidiel. To až dnes ktosi povedal, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali a výchova je vlastne týraním. Zapovedať čokoľvek dnes znamená tak akurát zvýšiť záujem. Vyhlásiť tabu na niečo je znakom  podozrenia na nekalé zámery, čo je zväčša aj pravda. Dnes máme právo na akékoľvek informácie a brániť nám v tom je znakom neslobody a cenzúry.

Samozrejme, nesieme následky.

Sloboda bez pravidiel prináša anarchiu, lebo u niektorých jedincov niet lákavejšej túžby, ako je deštrukcia. Je oveľa ťažšie čokoľvek postaviť, ako to zbúrať. Kedysi bola výchova k pozitívnemu vzťahu k svetu a životu súčasťou každodennej kultúry. Bolo neslušné nadávať, ohovárať, závidieť či pľuvať na dlážku či svojich spoluobčanov – a neslušné veci sa medzi slušnými ľuďmi skrátka nerobili. Zachovať si imidž slušného človeka bolo dôležité, lebo s neslušnými sa nikto nebavil. Dnes sa hranice slušnosti posunuli kamsi do neznáma a zostalo z nej iba slovo. Slovo, napísané na transparente ako med, ale v srdci nositeľa jed. Iné slová sa vytratili. Napríklad tá anarchia. Až príliš konkrétne vystihovalo stav spoločnosti, preto z nášho slovníka zmizlo. Alebo globalizácia – niekomu vadilo, že sa o nej hovorilo.  Tabu, proti ktorým tak vehementne bojujeme, sú tu stále. Ibaže iné. Už nie je zakázané nadávať, ohovárať či pľuvať na svojich blížnych. Už nie je tabu ukazovať nedospelým deťom v masovokomunikačných médiách násilie, zabíjanie či sex. Akoby nám nevadilo, že ich tým k tomu vychovávame. Lebo výchova tiež prebieha stále, bez ohľadu na to, ako ju nazveme.

Všetko toto vieme. Len si to nechceme pripustiť. Vizualizácia života a túžba po nových, nevšedných zážitkoch nás priviedla do stavu, kedy sme ochotní akceptovať skôr modrého Avatara, ako niečo, o čo denne narážame na každom kroku. A stačí nám často jediné slovíčko, aby sme odchýlili okno či dvere kamsi, kam by sme vo vlastnom záujme vstupovať nemali. Česi na to majú pekný výraz: Drápkem uvíznout. Stačí, ak niekde niekto niekoho nazve novým výrazom – a už sa ho chytíme. Napríklad populista. To je dnes hanlivé označenie každého, kto nám chce dobre. Stačí jediné slovíčko – a z humanistu je gauner. Na koho to slovo padne, ten musí ísť z kola von.

Neviem ako vám, ale mne sa zdá, že zdravý rozum sa pobral kamsi na dôchodok…