Tam kdesi za obzorom

Kedysi som chodil s jedným dievčaťom, aj sme sa zasnúbili, ale neskôr rozišli. Hlavným dôvodom nášho rozchodu bola moja nádejná svokra, jej mama. Mala nejaké psychické problémy, vraj bola dieťaťom incestu, a hoci v bežnom živote vykazovala známky miernej dezorientácie, na niečo mala rozumu dosť. To niečo bol spôsob, ako si udržať lásku svojej rodiny. Nielen manžela, ktorý by jej zniesol aj modré z neba, ale aj svojich dvoch detí. Veľa toho nenahovorila, ale ony ju už poznali dokonale. Stačilo, ak sa na ne zadívala svojimi šedými očami a už si aj spytovali svedomie, čo zlé vykonali. Keď nestačil pohľad, prehovorila. „Zlatinko moje, vieš, ako ťa ľúbim, ale…“ To stačilo. To „ale“ otáčalo vo dverách jej syna, ktorý bol vychystaný na futbal, a jej dcéru, vychystanú na rande so mnou. „Prepáč“- hovorievala mi potom- „ale nemala by som kľud, keby som vedela, že chuderka mama sa doma trápi sama“. Chodili sme spolu takmer dva roky, a keby som nebol taký strašne zaľúbený, vzdal by som to oveľa skôr.

Prečo to spomínam?

Lebo som si istý, že tá moja nádejná svokra určite neskončila v starobinci a určite jej deti boli vďačné za všetko, čo pre ne urobila. Počul som to od svojej snúbenice veľakrát. „Veď mi dala život“ – proklamovala zanietene – „vypiplala ma z plienok, kŕmila, opatrovala, chránila. Veď ma ľúbi nadovšetko“ – a pozerala mi pri tom do očí tými svojimi krásnymi, šedými… Mali by ste to srdce niečo jej vyčítať?

Odvtedy uplynulo veľa času, moja snúbenica je ženou niekoho iného a aj ja som niekde inde, aj doba sa zmenila. Nikdy potom som sa už s takou vďačnosťou detí k rodičom nestretol. Zato som sa veľakrát stretol s názorom, že deti nemajú byť svojim rodičom za čo vďačné. Ony sa vraj na svet nepýtali a starostlivosť o svoje deti je ich povinnosť.  Nikdy predtým sa deti nemali tak dobre ako teraz, nikdy predtým nemali toľko práv a toľko možností – a nikdy predtým neboli také náročné a také nespokojné ako teraz. Hoci vo všetkých sférach života zúri tržná ekonomika a niečo za niečo, vzťah rodič-dieťa je jednosmerná diaľnica, kde jeden dáva druhý len berie. Často až do smrti. Dnešná generácia slovenských mamičiek je nesmierne obetavá, nezriedka až za hranice zdravého rozumu, a z detí vyrastajú egoistickí sebci, ktorí vedia len brať. Z masmédií sa denne valia správy o týraných deťoch, takže rodič žije v permanentnom strachu, aby za tyrana neoznačili aj jeho, ak sa na svoje dieťa krivo pozrie. Za tohto stavu zlyháva ten najzákladnejší prvok rodiny: výchova. Pripraviť dieťa na život totiž zďaleka nie je len pritakávať všetkému, čo si neznalé dieťa zmyslí, lebo za dverami bytu je svet, ktorý taký láskavý nie je. A tak sa na slovenských gaučoch a váľandách povaľujú tisíce mladých, zdravých a silných mládencov, ktorí sú nezamestnaní len preto, lebo „za päťsto euro ani z gauča nezlezie“. Že ich mama živí z platu často ešte menšieho, to ich netrápi. Im to tak vyhovuje. K ohľaduplnosti, empatii či súcitu ich nikto nevedie, naopak, zo všetkých médií sa valí záplava silných osobností, s ktorými nikto nevybabre. Ani oženiť sa neponáhľajú, chcú si hlavne užívaš, a nie sa o niekoho starať. Umiera aj láska, lebo všade je to len sex, a radosť z jej dávania je im cudzia. A ak im niekto niečo vytkne, okamžite to prehodia na iných: lebo naši, lebo Fico, lebo doba je zlá. Zodpovednosť je neznámy pojem.

Je čudná táto doba.

A z budúcnosti ide strach…