Tam kdesi za obzorom

Robili to už v starom Egypte. Keď sa k moci dostal faraón Echnaton, dal odsekať všetky nápisy, velebiace boha Amona, a nariadil vytesať do kameňa meno nového boha. Keď ho zavraždili, jeho nápisy znova odsekali a vysekali tam tie pôvodné.

Dnes je to jednoduchšie. Do kameňa už netesáme radšej nič, lebo doba je turbulentná a je možné, že kým by sme vytesali mená dnešných bohov, už budú neaktuálne. Ani papier už nie je dosť pominuteľný a propaganda sa píše najradšej do pamäťových buniek počítača, lebo odtiaľ je najľahšie mazateľná. Stačí stisnúť delete – a božstvo je fuč.

Prežil som štyridsať rokov v reálnom socializme, kedy všetko malo svoje miesto. Náš dom pri hlavnej ceste bol z pevného kameňa a stojí dodnes, obchod na rohu stál od nepamäti a ceny v ňom sa nehýbali aj niekoľko rokov, pán doktor nám predpísal recept a za korunu sme dostali akýkoľvek liek. Takýto status quo nám mladým liezol na nervy, lebo v rádiu hrali len pesničky preložené z angličtiny a v podaní našich spevákov, stále tých istých. To, že naši rodičia boli stabilne zamestnaní a dostávali výplatu vždy v ten istý deň, bolo samozrejmé. Aj to, že zakaždým, keď sa naša rodina rozrástla o ďalšie dieťa, sme dostali nový a väčší byt. Zadarmo. Samozrejmosti sme už ani nevnímali. Zato vysielanie rádia Luxemburg sme doslova žrali…iné starosti sme nemali. Keby mi bol vtedy niekto povedal, že raz to všetko skončí a ľudia sa pre tú hudbu vzdajú tých samozrejmostí…asi by som ho poslal na psychiatriu.

Dnes je to všetko preč. Samozrejmosti skončili spolu so sovietskym zväzom na večné časy a zdá sa, že už nikdy to nebude inak. Odpor nastupujúcej generácie k minulosti je obrovský. Moderné božstvá im denno-denne vtĺkajú do hlavy, aké majú šťastie, že žijú v dnešnej dobe. Stačí minulosť nazvať totalitou a terajšok slobodou – a opakovať tieto mantry vždy a všade. Tisíckrát opakovaná lož sa pre nich stala pravdou. Aj v školách im vtĺkajú do hláv len staronové božstvá a táto propaganda, zabalená do fráz o demokracii, im nedovolí objektívne porovnávať, zvlášť keď sú skúsenosti starších zosmiešňované – veď sranda musí byť, nie? Štvrťstoročie intenzívneho vymývania hláv prinieslo výsledky: pod zástavou slobody a demokracie otročia na cudzích pánov za minimálnu mzdu. S kapitalizmom na večné časy a nikdy inak.

Náš rodný dom stále stojí. Je z poctivého kameňa. Museli sme ho ale predať, a v prednej záhrade, kde sme sa ako malé deti hrávali, je veľký bilboard, ktorý je prenajímaný raz tomu, raz inému božstvu. A okolo neho, teda tam, kde sme kedysi so sesternicou pchali nosy do krásnych kvetov ľalií, je  neskutočný bordel. Nový majiteľ tam už nič nesadí. Načo krása. Bilboard mu ju nahradí…