Tam kdesi za obzorom

Sme všelijakí.

Niekomu najviac vadí, keď ktosi iný neslušne nadáva.

Vraj sa to nepatrí.

Inému, naopak, nerobí problém použiť výraz mimo spisovný slovník, ale za ten svet by sa nevyzliekol do plaviek. O úplnej nahote ani nehovoriac.

Jeden si myslí, že kradnúť ja hriech, druhý by si zasa za ten svet nepodal ruku s bezdomovcom.

Bol som kedysi bezhlavo zaľúbený do istého dievčaťa, ktoré mi hovorilo, že do obchodu so zlacneným tovarom by v živote nevkročilo. Podviesť ma a opustiť však pokladalo za svoje sväté právo. Iná krásna žena ma zasa pokladala za hriešnika preto, lebo som nechodil do kostola, ukradnúť kvety z hrobu sa však nerozpakovala. V našej ateistickej rodine sme síce občas vzali meno božie nadarmo, ale keď mi občas nechtiac po dobrom obede ušli vetry, mama ma spucovala ako psa. Dodnes mám z toho traumu.

Sme všelijakí. Niekomu vadí prdenie, inému grganie, tamten si myslí, že klamať sa nesmie, táto zas neznesie špinavé topánky. Každý to nazýva morálkou a každý tým myslí čosi iné.

Myslím si, že by bolo načase napísať akúsi príručku slušného chovania, morálnych prehreškov a toho, čo sa vlastne patrí a čo nie, bolo by dobré a nanajvýš potrebné určiť, čo a za akých okolností sa smie a čo nie, lebo, hoci tu máme desatoro i svetské zákony, všeobecný morálny kódex nejestvuje.

Mnohí z toho profitujú.

Mnohí sa živia klamaním, kdekto kradnutím, niektoré devy vyzliekaním. Premnohí zbohatli z porušovania zákonov a iných drží pri živote len to, že hrešia na niektorý zo siedmich smrteľných hriechov.

Keď v jednom českom filme Ružičkovej slobodná dcéra zostala v druhom stave, tá nemohla spať a tvrdila, že tú hanbu neprežije.

Smiali sme sa.

Bola to predsa komédia.

Nebol to náš problém, ale cudzí, a na tom sa smejeme najradšej.

Tie naše problémy, prehrešky a hanby si schovávame hlboko do temnôt a trinástych komnát, aby sa o nich nikto nedozvedel.

Bojíme sa.

Výsmechu, hanby, zneváženia.

My sme totiž slušní ľudia.

Rozprávame spisovne, chodíme do kostola, prdíme potichu.

Chodíme do práce a nereptáme.

Tak sa to patrí.

Potom zomrieme.

Tak to má byť.

Veď, kam by svet dospel, keby sme priznali, že morálka je iba slovo?