Tam kdesi za obzorom

Je to príšerná nespravodlivosť. Postaviť z piesku hrad, potrápiť sa so všetkými múrmi a vežičkami a cimburiami a vodnými priekopami, vykresliť drievkom okienka a  šindle na strechách a ešte pozametať časom uschnutý piesok, aby bolo dielo dokonalé – to vyžaduje dlhý čas, trpezlivosť, sústredenie a námahu. A keď potom príde susedovie Jožo a jediným kopancom to vaše dielo zničí – čo cítite v takej chvíli?

Človek sa vraj celý život učí. Nielen tej trpezlivosti a námahe, bez ktorej by nemal na tomto svete nič, ale aj tomu, ako zvládať ten príšerný pocit nespravodlivosti, keď ktosi vaše dielo zničí. Často jediným kopancom. Na pieskovisku života je takých Jožov veľa a čoraz viac. Čoraz viac taktiežľudí nie je ochotných namáhať sa, radšej ničia, lebo to je jednoduchšie. Hoci sami nepriniesli na tento svet nič pozitívne, dokážu zničiť námahu premnohých. A ešte za to zožať slávu. Do kroník histórie sa nezapisujú tí, ktorí stavali paláce a mestá a všetko, čo tu človek má, zato je tam plno vojvodcov, pod ktorých vedením sa tie mestá rúcali. Je to príšerná nespravodlivosť a ani dnes s tým nedokážeme nič urobiť. A keďže človek je tvor učenlivý a nechce žiť v trvalom pocite nespravodlivosti, prispôsobí sa.

Na tomto blogu sa už vystriedalo veľa ľudí. Niektorí sa zdržali len chvíľu, lebo ich prvotné očarenie z možnosti zanechať stopu vo verejnom priestore vyprchalo veľmi rýchle, prípadne preto, lebo už nemali čo povedať. Iní si sem prišli len vybiť okamžitý pocit z momentálnej frustrácie niečím, čo sa im stalo a potrebovali ten pocit krivdy vykričať do sveta. A boli aj takí, ktorým písanie učarovalo, sršali nápadmi a cítili, že majú talent, a tento blog im dal možnosť realizovať sa. Mnohí chceli priniesť svetu a ľuďom to najlepšie, čo v nich je a snažili sa dať svojim spoluobčanom otvoriť oči. Neuspeli. Pohoreli práve na tom otváraní očí. Inde vo svete je to možno inak, ale na Slovensku je otváranie očí činnosť smrteľne nebezpečná. A možnosť komentovať je pre niekoho možnosťou, ako jediným kopancom zbúrať všetko krásne, čo mali títo ľudia v srdci. Nutkanie ubližovať sa stalo silnejším ako snaha pochopiť…

Život je plný možností. A je ich čoraz viac. Kdeže by sa nám kedysi snívalo, že dostať svoje myšlienky do celého sveta bude také jednoduché. Už sme si zvykli. A so zvykom prichádza snaha zneužiť. Ja osobne som dodnes nepochopil toho Joža z druhého poschodia nášho činžiaku, čo mal z toho, keď zničil na pieskovisku ten náš hrad. Rád by som sa aspoň na chvíľu vžil do jeho zmýšľania, ako aj do zmýšľania všetkých vojvodcov či iných ničiteľov tohto sveta, ako sa cítia, keď zničia úsilie iných. Ako sa cíti diskutér, keď zosmiešni dobrý úmysel človeka s čistým srdcom, ktorý sa snaží dostať zo seba to najlepšie. Ako borec? Ako väčší kohút na smetisku?

Tento priestor je úžasnou možnosťou. Hlavne možnosťou, ako urobiť tento svet lepším. Ako pomôcť, ako poradiť. Chodí sem veľa ľudí, a viac hláv – viac rozumu. Viac skúseností, ktoré môžeme predať iným a pomôcť im vyvarovať sa chýb či z titulu svojej profesie umožniť pochopiť veci, ku ktorým by sa inak nedostali. Môžeme pomáhať. Chceme?

A čo ty, milý čitateľ týchto riadkov?

S akým úmyslom si sem prišiel?

Nemusíš, no môžeš odpovedať…