Tam kdesi za obzorom

Ľudský život je cesta plná blata a tŕnia, a na jej konci je smrť.

Toto je neodškriepiteľná pravda, s ktorou sme prišli na tento svet a s ktorou z neho aj odídeme. Tých zopár radostí na nej ani zďaleka nevyváži všetky príkoria, bolesti a nespravodlivosti, aké denne zažívame a čím viac sa nad svojím životom zamýšľame, tým beznádejnejší nám pripadá. Ak chceme na tomto svete vydržať, musíme si pre to vymyslieť nejaké dôvody, lebo neodvratnosť smrti dôvodom k životu určite nie je.

A tak vymýšľame.

Napríklad to, že za svoj život nemôžeme, že nám ho dal ktosi zhora, kto riadi našu cestu, a že smrť nie je len jej koncom, ale aj spasením, preto je našou povinnosťou prežiť ho v pokoji a nereptať, lebo samovrahov do neba neberú.

Tomuto verí väčšina ľudí tejto planéty.

Lebo – ako sa hovorí – viera aj hory prenáša.

S vierou sa teda denne prenášajú cez tie hory neprávostí a v pote tváre dobýjajú chlieb svoj každodenný, lebo tak to bolo dané zhora. Prach si a v prach sa obrátiš, tak snaž sa poslušnosťou zachrániť aspoň svoju dušu, ktorá je večná…

Je zvláštne, že nad tým, čo bude potom, už nerozmýšľajú. Ich úlohou je prežiť tú krátku epizódu zvanú život v pokore, ako bude celú večnosť, to neriešia. Vraj sa to nepatrí…

Nuž, a čo s tými, ktorí v žiadnu vyššiu bytosť na nebesiach neveria?

Tí vraj budú zatratení.

Ak aj prežili svoj život v pote tváre pre blaho iných, ak aj pomáhali niesť bremeno osudu svojim blížnym, často na svoju škodu, bolestne a s odriekaním, ale bez viery v Nirvánu, teda bez dôvodu, majú vstup do neba zapovedaný?

To má byť spravodlivosť?

Neverím.

Verím len v tú spravodlivosť.

A nemusím ju nazývať Alah či Pánboh, stačí mi jednoducho – láska.

Viera v dobro, nádej na spravodlivosť a láska k blížnym.

Viac netreba…