Tam kdesi za obzorom

povie si nejeden z nás, keď počúva, čo trápi našich blížnych. Alebo o nich číta, aj na tomto blogu. Lebo starosti má každý. Jedného trápi neutešená politická či sociálna situácia, to, ako sa vyfarbil ten či onen politik alebo zvyšovanie cien v obchodoch. Iného vojnový konflikt na Ukrajine či americký imperializmus. Kým jednej ublížili zdravotníci, iná rieši vhodnosť či nevhodnosť piercingov. Niekomu ide o život, niekto sa trápi tým, aké si dnes vezme tričko. A každý pokladá tie svoje starosti za najdôležitejšie na svete.

Zdá sa mi, že v tej záplave každodenných problémov sme sa začali uzatvárať sami do seba. Už nás nebaví počúvať cudzie, zvlášť tie malicherné, keď si myslíme, že tie naše nezaujímajú nikoho. Dostávame sa do bludného kruhu, v ktorom všetci pred všetkými utekáme a zároveň trpíme nezáujmom ostatných. Najhoršie je, že už strácame objektivitu a nie sme ochotní počúvať ani tých, ktorým by sme mohli a mali pomôcť, lebo už máme cudzích problémov plné zuby. Aj ľudia, ktorým nič nechýba, sa uzatvárajú, separujú sa od ostatných z obavy, aby im nemuseli nič dať, lebo bohatstvo a empatia akosi nejdú dokopy. Súcit sa kamsi vytratil a nastúpili frázy ako: „nebudem podporovať darebákov“, či „ snaž sa, a budeš mať aj ty“. Naše zmýšľanie je všelijaké, len nie sociálne;. Kam sa podel ten dobroprajný Slovák, ktorý sa podelil aj o poslednú kôrku chleba? Zbohatol. A ako sýty už hladnému neverí.

Viem, mnohí si za to môžu sami. Mám známeho, ktorý prepil prosperujúcu firmu aj vlastný dom a dnes je bezdomovcom na ulici. A zrejme nikto, kto sa borí s problémami, poctivo pracuje a platí dane, nie je ochotný podporovať neprispôsobivých spoluobčanov, ktorí len kradnú a robia neplechu.

Ľudia majú rôzne problémy. Málokto je spokojný. Kým jednému sa mália jeho milióny, inému ide o život. Dokážeme ešte urobiť niečo pre to, aby bol svet spravodlivejší?