Tam kdesi za obzorom

„Vy ste obyčajné prasce“ – vykríkla kolegyňa Mariana sekundu predtým, ako sa vymrštila zo stoličky a urazene odkráčala…asi sa šla niekam vyčerveňať. A pritom sme toho až tak veľa nepovedali… tuším čosi o bode G.

Fakt, vždy bola akási precitlivená.  Ja som ju za to obdivoval, v dnešnom presexualizovanom svete je taká čistá duša vzácna.  Mariana verila v čistú lásku, zaľúbené prechádzky rozkvitnutým sadom, držiac sa za ruky so svojím vyvoleným, ktorého najerotickejším činom by bol letmý bozk na rozlúčku. Pravdaže, všetkých to dráždilo.

„Takého nenájdeš“ – krútili hlavou.

„A čo sex, ten ťa nezaujíma? – vyzvedali kolegovia.

„Pred svadbou nie“ – odpovedala a pozrela na nich pohľadom plným pohŕdania.

Fakt bola čudná. Bola to pekná baba, ale vytrvalo odmietala všetkých, u ktorých cítila akýkoľvek náznak zmyselnosti.

 Až raz to prišlo. V jeden pondelok prišla celá rozžiarená, vraj už ho našla. Na inzerát. Jej princ na bielom koni bol síce starší, zato vraj dokonalý gentleman a „čosi úplne iné ako vy“. Stretla sa s ním, skvele si rozumeli a vraj sa jej ani nedotkol. Nedotkol sa jej ešte ani po pol roku a ona to pokladala za dôkaz hlbokého porozumenia, takže keď ju požiadal o ruku, nadšene súhlasila.

 A tak bola svadba preveľká. Obrúčky, svadobné šaty a hostina, aká v dedine nemala páru.

„A čo svadobná noc, Mariana?“

„Och, na to nebol čas, museli sme…“

A tak plynuli dni a týždne, svadobné kvety zvädli a ona už nebola taká nadšená. Naopak, čoraz zamĺknutejšia. Iba Janke sa zverila, tá to neudržala a bolo to na svete. On to…skrátka nepotreboval. Princ bol impotentný.

Mariana má už rok po svadbe, kruhy pod očami a stráni sa nás. Stratila elán aj chuť do života. Je nám jej ľúto. Nuž čo, láska je krásna vec, ale…