Tam kdesi za obzorom

Priznám sa bez mučenia: som feminista. Žena je pre mňa takmer posvätná bytosť, vážim si ju a obdivujem a za istých okolností som schopný nosiť ju na rukách. Tie okolnosti väčšina ľudí nazýva láskou a ja, ako písal Vrchlický, „za kousek lásky šel bych světa kraj“.

Žiaľ, život nie je vždy poézia a próza naša každodenná má od nej občas veľmi ďaleko. Rómea a Júliu si vymyslel Vilko Šejkspír a Casanova, pokiaľ viem, tiež nedopadol najlepšie. V skutočnosti je to oveľa zložitejšie a život niekedy píše romány, ktorým by nikto neuveril.

Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú.

Asi to bude pravda, lebo mňa, keď som bol ešte mladý, vysoký a štíhly mládenec, priťahovali malé blondínky s modrými očami, také tie rozprávkové vílky Amálky, nežné a krehké, ktoré som vždy túžil schúliť si v náručí a chrániť ich pred zlobou celého sveta.

Poznal som dve také.

Jedna so mnou pozametala ešte zamladi, druhá oveľa neskôr.

Ich nežnosť bola len v mojej hlave a od vílky Amálky boli ďalej než Paríž od Hornej Maríkovej.

Žena je tvor, ovládaný prírodou.

A na prírodu sú mužský rozum aj logika prikrátke.

Žena presne pozná okamžik, kedy môže začať zametať.

Spravidla je to vo chvíli, keď jej muž, zmámený láskou, pošepne: ľúbim ťa.

Je to to isté, ako keby jej podal metlu. Niektoré ju ešte chvíľku nechajú opretú v kúte, ba sú aj také, ktoré ju nikdy nezoberú. Iné však na ňu okamžite nasadnú a začnú lietať. Omámený muž sa ani nestihne nadýchnuť, a má namiesto víly ježibabu.

Dnešní mladí muži sú už opatrní.

Neponáhľajú sa s vyznaním.

Tušia, možno aj vedia, aké fatálne následky môže mať.

A možno si len chcú uchovať ilúzie.

Možno chcú stále veriť, že víly existujú.

Tak, ako ja.

Stále tomu verím.

Ženy sú predsa len úžasné bytosti.