Tam kdesi za obzorom

Netreba k tomu veľa.

Len plavky a okuliare.

Najradšej potápačské.

A aspoň trocha kvalitné.

Joj…a ešte takú maličkosť: letenku do Egypta.

Cestovanie je vždy viac-menej štrapácia. Nie všetko funguje tak, ako by malo, vlaky meškajú, autobusy búrajú, lietadlá padajú. Cesta z bodu A do bodu B nemusí byť vždy priamka, narysovaná bezchybnou ceruzkou. Oproti minulosti je však dnes oveľa rýchlejšia a pohodlnejšia a prebieha takmer zásadne v polohe sedmo. Najprv sedíte v autobuse, potom vo vlaku, znova v autobuse, potom na letisku, v lietadle, v autobuse, v hoteli. Presedeli ste sa až do hotelovej izby na pobreží Červeného mora.

To, čím sa to Červené odlišuje od všetkých Slovensku bližších,  je koralový útes.

Je to niečo neporovnateľné.

Nikdy predtým som koralový útes nevidel.

Netušil som, že to, čo niekedy dávajú v televízii ako exotické zábery spod vĺn Karibiku, budem mať teraz na dosah ruky práve tu.

Bolo to fantastické.

Plával som pomaly v plytkej vode lagúny s okuliarmi a šnorchlom a nevychádzal z úžasu. Koraly pokrývali dno mora v hĺbke čosi vyše metra, mali najrozmanitejšie tvary a farby, od šedivej cez všetky odtiene žltej až po sýto fialovú, podobali sa rozvetveným stromčekom, morským hubám či až odhaleným mozgom, niektoré boli mäkké a živé, väčšinou však vápencovo kamenné.

Ešte úžasnejšie boli ryby.

Toľko farieb a tvarov by nevymyslel ani najodvážnejší umelec. Najskôr zaujali tie veľké, až polmetrové, ploské, modro-šedo pásikavé so žltými plutvami, ktoré sa vôbec nebáli, ba naopak, zvedavo si ma prezerali zo vzdialenosti priam na dosah ruky. Len o kúsok ďalej sa premávali asi tridsaťcentimetrové, žiarivo fialovo-zeleno-tyrkysové.

Niektoré ryby boli takmer priesvitné, iné úplne čierne. Neskôr som si všímal aj menšie, napríklad mimoriadne krásne, asi pätnásťcentimetrové žlto-čierno pásikavé rybky veľmi exotického tvaru, ktoré plávali vždy v pároch, podobne ako o čosi menšie oranžové, nemenej atraktívne, ktoré mali svoje hniezdo vo večne trepotavom trste morskej aktínie. Možno v ňom mali mladé, lebo ho žiarlivo strážili a vždy, keď som sa k nemu priblížil,  nebojácne po mne vyštartovali, hoci pred mojou rukou ušli. Celkom nenápadné boli morské ihlice, svojou šedivou farbou sa prispôsobili okoliu a zbadal som ich spravidla až potom, keď sa pohli. Niektoré mali dĺžku aj vyše metra. Videl som tiež asi metrovú raju, bola však veľmi plachá a rýchle zmizla. Pod jedným koralom, ktorý vyzeral ako africký strom, mali svoje bydlisko skaláre, aspoň tak vyzerali. Boli štyri, mali tak od tridsať do päťdesiat centimetrov výšky a nikdy sa zo svojho úkrytu nevzdialili. Len o kúsok ďalej býval ešte jeden, trocha tmavší, ktorý k nim občas chodil na návštevu.

Celý tento úžasný  morský svet sa nachádzal v lagúne, v plytčine,  kde sa dalo bez problémov chodiť po dne, lebo voda tu aj za prílivu dosahovala maximálne pod pazuchy. Koraly vyrastali z dna až takmer po hladinu a kým som sa naučil ponad ne plávať, odrel som si o ne viackrát brucho aj kolená. Hoci škrabance neboli vážne, v slanej vode dosť štípali, ja som však bol taký fascinovaný podmorským životom, že som si ich všimol až po vyjdení na breh.

Neskôr, keď sa utíšil vietor a na mori neboli vlny, som sa odvážil prekonať aj najnebezpečnejší úsek lagúny a vyplával nad útes. Tu sa už žarty končili, lebo dno mora sa zrazu prepadlo do nedozernej modrej hĺbky, čo pri pohľade spod hladiny vyzeralo priam desivo. Útes bol však fantastický, tu rástli najkrajšie koraly, ktoré ešte neboli poškodené, tu mali domov tisíce veľkých aj malých rýb, aké v plytkej vode vidieť nebolo.

Bol to nezabudnuteľný zážitok.