Tam kdesi za obzorom

Tak sa mu hovorilo kedysi.

Už sa nehovorí.

Zdá sa, že kniha už nie je základným nositeľom kultúry, vedomostí a celkovej vzdelanosti. Mládež vraj prestáva čítať. Dnes existujú atraktívnejšie médiá, ktoré sú schopné priniesť im to, čo chcú, až pod nos. Čítanie je asi príliš nudné. Vyžaduje aktívnu predstavivosť, a tú im monitor počítača dokáže vytvoriť aj bez ich aktivity. Mládež zlenivela. Fyzicky aj duševne. Podľa výsledkov testov medzinárodného projektu OECD PISA naši školáci príliš nerozumejú tomu, čo čítajú. A keďže tento fakt vytvára negatívny obraz o schopnostiach našich študentov, minister Jurzyca sa obrátil na všetkých učiteľov s prosbou o čosi, čo by pomohlo tento stav zmeniť.

Nuž, nie som učiteľ, ale istý návrh by som mal. Možno by nebolo od veci vsunúť do učebných osnov aj niečo praktické. Lebo – pán minister – teória slovenského jazyka je drvivej väčšine slovenského národa tak akurát na dve veci… Zámená, príslovky, slovné a vetné rozbory, ktorými sú mučené už celé generácie našich žiakov im môžu ten náš jazyk iba ak znechutiť. Čo má kto z toho, že vie pomenovať všetky slovné druhy, keď neovláda pravopis? Načo sú nám činné a trpné rody, ak nerozumieme textu? Ako dlho sa ešte naše deti budú učiť teoretické sprostosti namiesto toho, čo potrebujú?

Ja som sa pravopis učil z kníh. Z takých, nad ktorými bdel jazykový redaktor a pravopisnú chybu do nich nepustil. A nielen tú. Ani nelogiku. Ako dnes môžem veriť dokumentu, ktorý má pod čiarou poznámku: ZA TLAČOVÉ CHYBY REDAKCIA NERUČÍ ! Už len to by chýbalo, aby ručila. Všimnite si to, máte to v poštových schránkach každý týždeň, už celé roky. Mňa tiež vytáča redaktor vedomostnej súťaže, ktorý hovorí:  Po á, po bé,… trhá mi to uši…už celé roky.

Vyzerá to tak, že jazykoví redaktori už vymreli. Z masmédií sa valí záplava hrubiek a štylistických nezmyslov. Takže: kde sa má dnes človek naučiť spisovný jazyk? Výzva ministra školstva vyznieva priam zúfalo a svedčí o tom, že naše školstvo neplní ani tú najzákladnejšiu funkciu: naučiť ľudí čítať a písať. Štyridsať rokov sme sa učili po rusky, teraz zasa po anglicky, len ten náš materinský jazyk sa poriadne naučiť nevieme. Nemáme kde. Škola nám naplnila hlavy odťažitým balastom a knižky, kedysi spoľahlivé opory spisovnosti, stratili našu dôveru.

Chudák marec.