Tam kdesi za obzorom

Tento svet mi zavše pripadá ako preteky v bezohľadnosti – povedal pred časom jeden náš básnik, ktorého som mal celkom rád.

Dosť ma to prekvapilo. Bol som totiž mladý a svet sa mi, naopak, zdal byť skostnatený a hlúpy, neprajúci novým myšlienkam. Pravdaže, mal som na mysli hlavne svoje vlastné myšlienky, nazdával som sa totiž, že všetko viem lepšie ako tí starí strýcovia, čo vládnu svetom a tešil som sa na chvíľu, kedy aj ja budem starý a kedy budem tomu svetu vládnuť oveľa lepšie.

Dnes nechápem, ako som mohol byť taký sprostý.

O to viac ale chápem toho básnika. Som už vo veku, aký majú vládcovia tohto sveta, ale rozhodne nemám pocit, že by som mu aj ja vládol, skôr naopak, zdá sa mi, že svet patrí mladým, že všetci lezú mládeži do zadku, že tá je náročná, hlúpa, rozmaznaná a má sa oveľa lepšie ako som sa kedy mal ja. Pod vplyvom dojmov z prežitých skúseností sa tiež nepozerám na svet tak kriticky, ako som sa pozeral zamladi, ale snažím sa chápať aj ľudí, ktorých by som kedysi jednoducho zmietol z mysle. V tomto veku je väčšina mojich vrstovníkov už otrávená životom, ufrfľaná a permanentne nespokojná, pravdupovediac, ani sa im nečudujem, ale práve preto sa snažím taký nebyť. Hľadám pozitíva aj tam, kde zjavne žiadne nie sú a to pokladám za veľmi zmysluplné umenie, ktoré by si mal od istého veku  pestovať každý povinne. Inak predčasne zostarne.

Občas ale aj ja neodolám nátlaku faktov, lebo každodenná realita môj entuziazmus tvrdo bombarduje. Stačí sa na chvíľu zamyslieť nad minulosťou či budúcnosťou a adrenalín stvára divy. Stačí si dať dokopy súvislosti a krivka optimizmu sa rúti strmhlav dolu.

Generácia mojich rodičov si myslela, že keď sa skončí vojna, bude zasa všetko v poriadku, ľudia budú radi, že to prežili, budú sa mať radi a veselo budovať spoločenský systém, ktorý stál toľko bolesti, strachu a obetí, že si ho budú všetci vážiť a chrániť. Určite nikomu z nich by vtedy nenapadlo, že sa na staré kolená dožijú toho, ako ich vnuci, pre ktorých si to všetko vytrpeli, ako to všetko prevrátia naruby a otočia proti nim, z vrahov ich blízkych si urobia priateľov a z tých, čo ich zachránili sa budú vysmievať. Určite by ich ani vo sne nenapadlo, že chlieb, ktorý mali len na prídel a vážili si ho nad zlato budú ich potomkovia zo samej prežranosti hádzať do smetí, že život v mieri a bez strachu im polezie na nervy a základné ľudské hodnoty, ako je mier, domov, rodina, porozumenie, láska a istota ich budú nudiť a prestanú byť dôležité. A keď sa ešte na staré kolená budú snažiť tým svojim najbližším otvoriť oči, budú nimi zosmiešnení a poslaní kamsi do hrobu.

Každého napadne jediné: ako sme toto mohli dopustiť?

Je mi trápne, keď počúvam pätnásťročného sopliaka mudrovať o tom, akí boli komunisti, veď nikdy žiadneho nevidel, cítim sa hrozne, keď vidím mladých  Slovákov, ktorých predkov Nemci zabíjali, ako hajlujú, nemôžem  sa pozerať na to, s akou samozrejmosťou  mládež plytvá a pohŕda tým, čo ktosi pre nich vydrel v pote tváre a v nádeji, že jeho deti sa budú mať lepšie ako sa mal on.

Už Schopenhauer hovoril, že na ľudí číhajú dve príšery: bieda a nuda. Je to práve moja generácia, ktorá musela prejsť celú cestu od jednej k druhej a zdá sa, že zasa bude zle. Znudení nadbytkom chytia ľudia znova do rúk zbrane, aby sa rýchlo vrátili do biedy, bolesti a strachu.

Kto to pochopí?