Tam kdesi za obzorom

je názov filmu, ktorý som videl kedysi dávno. Erotika bola vtedy v médiách veľmi vzácna a ja som v tom názve vytušil prísľub nevšedných zážitkov.  Pravdupovediac, ten film ma sklamal. Bol o jednom starom mládencovi a erotiky nebolo v ňom o nič viac, ako v iných filmoch z tej doby, takže ten názov pokladám tak trocha za podvod.

Ja by som si pod podobným titulkom predstavoval niečo iné. Niečo ako pocit, niečo ako fluidum, niečo ako voňavý obláčik plný prísľubov. Žena vždy bola, je, a dúfam, že aj bude pre mňa tou nežnejšou a lepšou polovičkou druhu Homo, ku ktorej stále prechovávam len tie najkrajšie city. Na ženy neplatia pravidlá z mužského sveta. Vždy je tu čosi iné, čosi krajšie, čosi navyše. Nechcem tu básniť, ani to neviem, ale žena je pre mňa synonymom dobra a krásy, a hlavne lásky, lebo láska k žene je to najkrajšie, čo som kedy v živote zažil.

Ja viem, dnes sa veľa píše o emancipácii, o ženách v politike a o ich podiele na chode spoločnosti a verím, že aj tu ženy dokážu to isté, čo muži, ba možno vďaka svojej intuícii aj viac. Priznám sa však, že je mi ich tak trocha ľúto. Žena v parlamente mi pripadá ako holubica medzi supmi a keď vidím, ako na ňu jej kolegovia útočia, pýtam sa jej v duchu: bolo ti to treba?

Sila ženy, myslím si, nie je v tom, či prebije muža. Násilie je predsa mužskou vecou. Vždy to tak bolo. Politika a iné huncútstva boli vždy panské, nie panenské. Ženy vždy robili oveľa dôležitejšie veci. Prinášali život. Zachraňovali ho. Dávali mu zmysel. Je na svete niečo potrebnejšie?

Vôňa ženy je pre mňa ako muža tou najkrajšou vôňou na svete.

Vonia láskou.

A tej sa nič nevyrovná.