Celkom rád som si pozrel začiatok z filmu Jánošík, ktorý tu nedávno dal Kusi. Je to ten prvý, s Paľom Bielikom, kde sa ešte veľa nehovorilo, ale výrazy v tvárach hercov a dramatická hudba urobili svoje. Už po desiatich minútach je každému jasné, prečo. Páni s maďarskými menami a ich slovenskí prisluhovači, drábi, doslova zdierali náš ľud z kože. Zhrbená slovač drela na panských poliach a drábi ich bili korbáčmi.
Neviem, ako to bolo v skutočnosti. Dnes si také čosi asi ani nevieme predstaviť a podaktorí sa na naivite týchto filmov aj smejeme. Na násilie na obrazovke sme už zvyknutí, v dnešných filmoch tečú zavše aj potoky krvi a nárek trpiacich nás už nedokáže „rozhodiť“. Sedíme na gauči, chrumkáme čipsy a znudene na to pozeráme. Zvykli sme si. Veď nás sa to netýka. Čo to má spoločné s realitou?
Toto:
Môj zahraničný zamestnávateľ sem prišiel zarábať. On ani presne nevie, ako sa rodia peniaze, ktoré mu od nás plynú, lebo „podrobnosti“ majú na starosti slovenskí manažéri.
Anna M. je rozvedená matka štyroch detí. Jej bývalý je kriminálnik a flákač. Neplatí. Anna je vzorná pracovníčka, lebo hlavným kritériom pre získanie tohto titulu sú nadčasy. Kde sú jej deti, keď je v práci, to neviem. Ona o tom nehovorí a keď sa jej na to pýtajú, vyhŕknu jej z očí slzy, mávne rukou a odvráti tvár.
Katka B. je už dôchodkyňa. Kým robila majsterku, kamarátili sme sa, prehodili občas pár slov, požartovali, posťažovali si. Teraz je školiteľkou nových pracovníkov. Má možnosť privyrobiť si, tak maká. Keďže sa u nás menia ľudia častejšie ako špinavé prádlo, nestíha. Behá, lieta, zariaďuje. Už sa nerozprávame. Nie je čas.
Marta C, 54 rokov, ťažká artróza. Nechodí, vlečie sa. Má však v byte dcéru na materskej a zaťa bez práce. „Musím“ – hovorí.
Maťa B. 28rokov, slobodná, bezdetná. Vedúca projektu. Vždy perfektne nalíčená, večne žartujúca s chalanmi z manažmentu. Prišla na geniálny nápad: každý týždeň rozsadí všetky pracovníčky a zakazuje im rozprávať sa. Vraj kto má furt počúvať tie ich drísty. Pohádali sme sa. Maťa, tie ženy sa potrebujú posťažovať, veď pracujú na sto percent. Na druhý deň som bol pozvaný na koberec k šéfovi. Vraj život je boj a ja sa musím rozhodnúť, na ktorej strane barikády chcem stáť.
Tak.
Ja viem, možno vás to nezaujíma.
To sú cudzie starosti.
Kam by sme došli, keby sme chceli zachrániť celý svet.
Dobre teda, nemusíme.
Počkáme na Jánošíka, princa na bielom koni či Ramba.
Ten to vyrieši za nás.
nautilus Krija, ďakujem, že si ...
krija nautilus no a ty len pekne ...
krija ze oni su na tej istej strane ...
krija "na ktorej strane barikády ...
Martha Bielska Nautilus, to sa ťažko... ...
Celá debata | RSS tejto debaty