Tam kdesi za obzorom

Zuzana bola akási iná. Vrátila sa z materskej do zamestnania krátko po tom, ako som do firmy nastúpil ja. Zdalo sa mi, že okrem vysokoškolského diplomu má aj istú úroveň a ja osobne som dosť obdivoval jej kľud a prehľad, s akým riešila často vypäté pracovné situácie. Nervozita, čo sprevádzala väčšinu kolegov ako nedeliteľná súčasť zamestnania a ktorej som niekedy podľahol aj ja, akoby sa jej netýkala. Keď som ju dal najavo aj pri jednaní s ňou, okamžite sa stiahla a vytvorila tak priestor na to, aby som sa ukľudnil. Zdala sa mi byť veľmi vyrovnaná a obdivoval som ju za to až do chvíle, kedy mi na moju podráždenú reakciu tichým hlasom povedala: prosím, nestrácajte kľud. Veľmi to potrebujem. Až vtedy som si uvedomil, že čosi je inak. Až vtedy ma napadlo, aké klamné niekedy môže byť chovanie ľudí okolo mňa a tiež to, ako málo im rozumiem. Keďže som sa, tak ako každý, zaoberal hlavne sám sebou a svojimi problémami, nedokázal som sa vžiť do pocitov iných a do toho, ako na nich pôsobím. Taký veľký chlap ako ja je asi naozaj čosi iné ako to drobné žieňa, z ktorého práve vzišiel nový život. Ten rozdiel asi naplno nepochopím nikdy. V tej chvíli som si ale uvedomil, že to moje chovanie naozaj môže zanechávať dosť silné následky, a to hlavne na osobách úplne opačných. Uvedomil som si tiež, že veľa ľudí môže vo mne vidieť takú autoritu, ktorú si ani neuvedomujem a že takéto malé stvorenie asi ťažko pochopí, že aj veľký chlap môže mať isté komplexy.

Ďakujem Zuzana, že si mi podala to zrkadlo.

Náš spoločný projekt sa skončil a už sme sa toľko nestýkali, Zuzana sedela v projekčnej kancelárii a ja som riešil iné problémy, asi pol roka sme nespolupracovali, až potom. Prišla za mnou v istej veci, ktorá sa mi zdala dosť triviálna, ale vážil som si ju a poradil som jej, myslím, bez náznaku nervozity. Vypočula si ma, ale nič nepovedala. Hľadela na akýsi bod kdesi za mnou, obzrel som sa, ale nič zvláštne tam nebolo. Nazdal som sa, že mi neporozumela, zopakoval som teda tú vetu zrozumiteľnejšie, ale ona len stála a hľadela do prázdna. Spýtal som sa: rozumiete? Chvíľu ešte hľadela poza mňa svojimi veľkými očami, potom akoby precitla, zajachtala: á…áno, otočila sa a odišla. O pol hodiny nato odišla z práce, sadla do auta, zaviezla sa na najbližší železničný prechod, tam vystúpila a vošla na koľaje. Keď prichádzal vlak, vraj si rukami zakryla tvár.

Zostalo po nej ročné dieťa.

Toto sa stalo už pred rokom, ale stále sa nemôžem zbaviť dojmu, že za to môžem aj ja.

Asi sa ho nezbavím nikdy.

Kolegovia hovorili, že už od rána bola nejaká čudná, vraj ten nový projekt príliš prežívala.

Neviem.

Už nikdy sa jej nespýtam, čo ju trápi, či nepotrebuje pomôcť.

Už nikdy jej s ničím nepomôžem.

Už asi nikdy sa nezbavím pocitu, že sa to nemuselo stať.