Tam kdesi za obzorom

Kedysi, asi tak pred desiatimi rokmi, som čítal rozhovor so známym francúzskym hercom Gérardom Depardieu,a, priznám sa, čosi z toho rozhovoru zostalo vo mne dodnes. Skúsim ho, veľmi voľne, citovať: „My chlapi sme gauneri od prírody. Stále vymýšľame ako čosi pokaziť. Všetko násilie sveta pochádza od nás. Všetky zbrane, všetky vojny, všetka bolesť z toho plynúca je naším dielom. Ubližujeme slabším a máme z toho radosť.  Všade, kam vkročíme, prinášame strach, bolesť a sklamanie. Po každom z nás musí chodiť žena, ktorá to napráva. Upratuje neporiadok, ošetruje ranených, oplakáva mŕtvych. A hlavne: rodí ďalších ľudí. To je niečo, čo my nikdy nedokážeme. Nebyť žien, neboli by sme ani my. A predsa sa cítime byť čosi viac.“

Tak.

Teraz ma možno niekto obviní, že strieľam do vlastnej brány, ale musím napísať, že sa mi takáto úprimnosť veľmi páči. Možno už nie sme takí barbari, ako kedysi, možno sme v niektorých ohľadoch až príliš mäkkí, veď život častokrát žiada naše tvrdé päste a široké lakte, ale, úprimne, ten život si takým robíme sami. Ako keby sme potrebovali bojovať. Ako keby sme nezniesli mier. Ako keby nám chýbala krv a plač ranených. Ako keby nám atavistické pudy stále diktovali potrebu boja. Stačí ísť na futbal. Neobviňujme organizátorov, je to len v nás. A o domácom násilí ani nepíšem, to je stále akési tabu. Chápem, niekedy nás tá naša dokáže poriadne vytočiť. Na to zasa majú talent od prírody ženy. Ak sa ale chceme považovať za korunu tvorstva, mali by sme to zvládnuť. A hlavne pochopiť, že tá naša nie je náš nepriateľ, aj keď nám práve hovorí, ako nás nenávidí. Lebo slová sú iba slová. Ženy to vedia lepšie ako my.