Tam kdesi za obzorom

Pamätáte sa ešte na Bambuľku?

A na deda Jozefa?

A na to, ako pekne, hravo a nenásilne ju učil všetko to, čo by mal vedieť každý slušný človek ešte prv, ako naplno vstúpi do života.

V jednom z dielov tohto večerníčkového seriálu ju naučí dve zázračné slovíčka, ktorými sa otvárajú zamknuté brány. V závere si zaspievali:

Dve zázračné slovká mám

So sebou ich nosím

To prvé je Ďakujem

A to druhé Prosím

Prečo o tom píšem?

Lebo si myslím, že takých zázračných slovíčok je viac.

Lebo život plynie nezadržateľne ako rieka a premárnené šance sa už nemusia vrátiť.

Lebo sú na svete ľudia, ktorí nás majú radi a ktorých aj my máme radi, a čakajú na to, že im to povieme, tak ako aj my na to čakáme.

Lebo to:  „mám ťa rád“ či „ľúbim ťa“ má schopnosť otvárať bránu do srdca a nechať v ňom rozkvitnúť ten najkrajší kvet.

Lebo kvety treba polievať, inak zvädnú a zahynú…