Tam kdesi za obzorom

Ľudia !

(Pôvodne som vás chcel osloviť „Bratia Slováci“, ale po skúsenostiach viem, že by sa určite našiel niekto, kto by sa ohradil, že on nie je žiadny môj brat, a možno sa necíti byť ani Slovákom, hoci to má aj v občianskom preukaze, a keďže pred chvíľou som absolvoval veľmi poučnú debatu s mladým mužom, ktorý ma presviedčal a slobode zvoliť si svoje pohlavie, zrejme by ho napadlo aj to, že nútiť niekoho byť Slovákom je diskriminačné, lebo on chce byť možno Eskimák… takže napokon možno niekoho diskriminujem aj oslovením „človek“, lebo on sa rozhodol, že je… napríklad krokodíl… ale toto risknem…)

Takže ľudia, snáď zatiaľ ešte prevažne Slováci, rád by som upriamil vašu pozornosť na niečo, na čo snáď ani netreba, lebo je to tu s nami dnes a denne. A čoraz viac. Takú neúctu k vlastnému národu určite nemajú ani tí Eskimáci. A možno ani Aborigéni. A možno ani ľudožrúti. A možno práve my sme tí ľudožrúti. Žerieme sa tu medzi sebou horšie ako Samojedi, ničíme si navzájom nervy aj otravujeme životy neochotou rozumieť si a dohodnúť sa. Tisícročná včela by sa čudovala. Odpradávna sme bojovali za svoju samostatnosť a keď sme ju konečne dosiahli, opľúvame sa navzájom. Politika nás rozdelila tak dôkladne, že by sa aj Goebbels mohol učiť. Sme národ Judášov. A vôbec nám to nevadí. Akoby sme sa v tom vyžívali. Arpád Szoltés, ktorý nás nazval čvargou, zobrazil národ slovenský ako zvrátených debilov, a my sa na ten film hrnieme ako osy na med. A netvrďte, že je to len o Ficovi, toho sme si zvolili veľkou väčšinou my sami. Je to o nás. Čo to je? Pociťujeme rozkoš z kydania hnoja na náš národ? Vyžívame sa vo vulgarite, smerujúcej do vlastných radov? Sme naozaj až taká čvarga? Kde sú hranice nášho masochizmu?

Iste, zďaleka nie sme dokonalí. A možno v dnešnej dobe naozaj nie je potrebné poukazovať na rozdiely medzi národmi, možno by sme mali ťahať za jeden povraz s ostanými, podporovať EÚ a prozápadnú, teda kresťanskú kultúru. Vždy sme sa vedeli prispôsobiť. Aj Tatárom, aj Maďarom. Určite by sme mali ťahať všetci za jeden povraz a neakcentovať národné záujmy, ale… keby to robili všetci. Ak by aj ostatní uprednostnili všeobecné blaho pred nacionalizmom, bolo by to fajn. Bohužiaľ, nie je to tak. Každému je bližšia vlastná košeľa ako cudzí kabát a ten prvok cudzoty je prítomný všade. Všade sa na nás pozerajú ako na cudzích, ba viac, ako na hlupákov, a to práve „vďaka“ tomu, čo sami robíme. Vďaka Sviniam, vďaka Hostelom, vďaka tomu, že pre nových zrádzame starých priateľov. Zradcov si neváži nikto. A masochistov tiež. Veď keď nám robí dobre samotrýznenie, prečo to nevyužiť. Prečo nevyžmýkať z našich pracujúcich v zahraničných firmách aj poslednú kvapku, keď naši vlastní podnikatelia to robia tiež? Prečo nás v tom masochizme nepodporiť, keď sa nám tak páči? Koľko toho ešte unesieme?