Moja babička bola statočná žena. Na samote za dedinou vychovala tri deti, cez vojnu, v ťažkých časoch. Vždy si vedela poradiť. Aj mňa mala rada. Vždy, keď som sa ako mladý chalan snažil mudrovať, povedala: Nerozumuj ! Nemáš šesťdesiat.
Spomenul som si na jej slová teraz, keď už šesťdesiat mám. Doba sa však natoľko zmenila, že od dnešných mladých počúvam: Nerozumuj ! Už máš šesťdesiat.
Priznám sa, je mi z toho nanič. Nechcem zasa pripomínať, že od nepamäti ľudské spoločenstvá riadili rady starších, je mi trápne znova pripomínať, že starší človek má viac skúseností, takže dokáže lepšie predvídať následky svojich činov, a hanbím sa aj za tých, ktorí dnes bohorovne tvrdia, že lepšie rozumejú dnešnému svetu, hoci – ako hovoril môj dedo – v rici boli a h.vno vedia. Ale keďže aj hanba bola vykázaná za dvere a spolu s mnohými inými prirodzenými pocitmi zostala na smetisku dejín, nikto nemá problém tvrdiť niečo, o čom sám vie, že nie je pravdou. Klamstvo a podvod zaujali uvoľnené miesta po nich a stali sa „normálnou“ súčasťou života. A slová nahradili skutky. Masmédiá ovládli mysle ľudí a pravdu nahradili pojmy. Niekdajšie heslá typu „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“, boli len vymenené za „Demokraciu“, „Slobodu“ či „Slušné Slovensko“. Tými sa dnes oháňame a odôvodňujeme čokoľvek nemorálne, čo „tí druhí“ nechcú pochopiť. Na rozdiel od čias mojej mladosti krátko po vojne, keď zničený štát potreboval každú zdravú ruku a ľudia pre spoločnú vec robili aj zadarmo, dnešný individualizmus spája ľudí len vtedy, keď chcú čosi zbúrať. Napríklad práve to, čo ich otcovia zadarmo vybudovali. Prípadne to ukradnúť. A vytiahnu do boja zbrane najťažšieho kalibru proti každému, kto im v tom chce zabrániť. Aj proti vlastným rodičom…
Vždy som si myslel, že spoločné dobro je prirodzenou túžbou nás všetkých. Kedysi to tak bolo. Dnes, keď o tom napíšem, to ktosi okomentuje slovami, že nemám hovoriť za nikoho, lebo on určite chce niečo iné ako ja. A ešte ani nevie, čo to je. Nechápem. Akoby sa základnou filozofiou súčasnosti stal nihilizmus. Akoby niektorí ľudia mali na čele napísané veľké „NIE“. Akoby búranie bolo dôležitejšie ako stavanie. Akoby neporozumenie bolo zámerné, v snahe vyvolávať konflikty a nenávisť. Akoby sa našich duší zmocňoval diabol čoraz viac…
Nie, nemyslím si, že za to môže diabol, vláda či ilumináti. Ak hľadáme korene zla, nazrime najprv do seba, či práve tam neklíčia, či sme ochotní a či ich dokážeme zahubiť. Už dávno nebola vojna, už nežijú naši starí rodičia, ktorí by nám o nej porozprávali. Aj tak by sme im neverili. Tak sme si zvykli na blahobyt, že utrpenie si nevieme ani predstaviť. Veľmi sa bojím toho, že si naše tragédie budeme musieť prežiť znova…
Vynikajúce zamyslenie sa ++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty