Tam kdesi za obzorom

Joseph P.Overton bol americký právnik, filozof a viceprezident Mackinacského centra pre verejnú politiku. Tento človek prišiel na to, že beh vecí nie je náhodný, ale riadený za istým účelom. To riadenie prebieha pomocou využívania istých ľudských vlastností, napríklad túžby po dobre a spravodlivosti pre všetkých, a ako všetko, aj toto sa dá zneužiť. Postupným diskutovaním, napríklad pod rúškom demokracie, sa isté nemorálne a životu škodlivé javy dostávajú z polohy zavrhnutiahodného do diskutovaného, ďalej do akceptovateľného až napokon do uzákoneného. Tým potvrdil to, že nič, čo komusi prospieva sa nedeje náhodne a všetko ktosi riadi. Pravdaže, takéto teórie niekomu šliapu na otlak a tí, ktorí ich vyslovia, spravidla nemajú dlhý život. Overton zahynul v lietadle vo veku 43 rokov…

Stačí niekoľko desaťročí života na tomto svete a musíme si všimnúť, že Overtonove okná fungujú. Rozvrat morálky, ktorá držala ľudstvo pokope od nepamäti, je zjavný. Pod zástavou slobody a demokracie sa tu dejú veci kedysi nepredstaviteľné a životu neprajúce. Aj ten základný počin života, splodenie nového človeka, bol spochybnený presadzovaním práv zväzkov osôb rovnakého pohlavia, ktorí ani fakticky dieťa splodiť nemôžu. Od pôvodnej škaredej nadávky Pederast, cez Buzík, Homoš či teploš, až k dnešnej oficiálnej LGBT. Väčšina ľudí ani nevie, čo tá skratka znamená, ale nerešpektovať ju znamená postaviť sa do pozície zavrhnutiahodného odľuda, neschopného akceptovať vraj prirodzenú inakosť. Inakosť sa stala mantrou, ktorá robí z nenormálneho normálne a útočí na naše svedomie, takže sme nútení prijímať takúto morálku ako čosi prirodzené. Aj keď všetci vieme, že to normálne nie je, neodvážime sa to nahlas povedať, aby sme sa tak nedostali na pranier modernej spoločnosti. O právach menšín počúvame denne, ale nespomínam si, že by som niekedy počul o právach väčšiny. Tej väčšiny, ktorá maká v pote tváre na všetkých a drží tento svet na nohách.

Samotné slovo „morálka“ znie v intenciách dneška dosť buzeratívne, nepatrí sa tento výraz používať, zato je veľmi žiadúce sa podľa tej novej chovať. Sprofanovaním výrazov „sloboda“ či „demokracia“ sme dospeli do stavu, keď poslušne nasledujeme príkazy zhora, aby sme boli „in“, a dostávame sa tým do pozície otrokov. To napokon predpovedal už Sokrates. Pod kepienkom rovnakej šance pre všetkých sme umožnili legalizáciu zločinov všetkých gaunerov a podvodníkov, ktorí by kedysi putovali do basy. Bojujeme za práva všetkých menšín a účelových spolkov v presvedčení, že aj oni majú právo na svoj názor, pričom škodlivosť tých názorov pre spoločnosť nikto neskúma. Museli sme si zvyknúť na to, že podvod a zlodejstvo sú prejavom šikovnosti a blbí sme my, keď sa necháme dobehnúť. Museli sme si zvyknúť klamať a tvrdiť, že to je v poriadku, aby sme neboli morálne obcovaní či dokonca trestne stíhaní. Nastupujúca generácia, ktorá tento stav nevie porovnať s minulosťou, ho berie ako prirodzený, vyrastá s ním a pomáha ho rozširovať. Overtonove okná sa otvárajú čoraz viac. Už sme dospeli do štádia, že deti si nevážia svojich rodičov, hoci bez nich by tu neboli, a rozprávka o troch grošoch zostala iba rozprávkou. Vďačnosť ani empatia tu nemajú miesta, takisto prirodzená hanba pri konaní vecí nemorálnych sa úplne vytratila. Všetko je podriadené účelu, aj pravda aj lož, aj dobro aj zlo. Bývalých priateľov sme vyhlásili za nepriteľov a lezieme do zadku tým, ktorí nás kedysi zabíjali. Zrádzame každého podľa momentálnej potreby a nehanbíme sa za to. Prispôsobujeme sa každej abnormalite a testujeme svoju odolnosť k citom či svedomiu až do úplnej anestézy. Prestávame byť ľuďmi, stávame sa robotmi a ani o tom nevieme.

Žaba sa varí pomaly.

Časom si zvykne na všetko.

Napokon aj na smrť…