Tam kdesi za obzorom

Pri návšteve Čiernej Hory odporúčam výlet s názvom Montenegro tour.Tento výlet po najatraktívnejších miestach tejto krajiny prilákal najviac turistov a skutočne bol nezabudnuteľný. Autobus z nášho parkoviska vyrazil ráno a cez dedinku Radoviči si to zamieril rovno k Boke kotorskej a jej perle, mestu Kotor. Nebolo to ďaleko, prešli sme tunelom a už za nejakú polhodinku vystupovali.

Kotor je naozaj výnimočné mestečko. Nábrežie, vykladané vápencom, krásna palmová aleja po celej jeho dĺžke a obrovská biela výletná loď v prístave, ktorá vďaka hlbokej vode boky mohla kotviť až v meste, dávali tomuto miestu punc originality a exotiky. Prešli sme tou palmovou alejou a jednou z kamenných brán rovno do starého mesta, medzi stáročné domy, námestíčka a kostolíky a stúpali po kamenných dlažbách, ošliapaných snáď miliónmi nôh. Náš sprievodca Miloš sa ujal svojej funkcie naozaj s vervou a vykladal a vykladal…ale ja som sa ako obvykle nechal viesť radšej svojimi pocitmi a vychutnával si atmosféru nielen sluchom. Skutočne, Kotor je jedným z najkrajších stredomorských miest, jeho uličky sú úzke aj širšie, domy, snáď aj vďaka dotáciám veľmi zachovalé a všade je čisto. Nad mestom sa týčia mohutné bralá a človek má občas strach, že mesto zavalia. Hlavné námestie, ktorému dominuje kostol s dvojvežou, známou zo všetkých pohľadníc, je plné reštaurácií a stánkov so suvenírmi. Bol stred sezóny a tak bolo plné turistov zo všetkých kútov sveta. Miloš nás zaviedol aj pred veľkú kamennú budovu s tabuľkou „Austrijsky zatvor“, teda rakúska väznica, lebo toto územie bolo kedysi hraničným pásmom rakúsko-uhorska. Na inej budove zasa viala veľká vlajka so žltým krížom a štvorcovito usporiadanými písmenami CCCC.  Ako nám objasnil náš sprievodca, znamená to azbukou „samo srb srba spasit“. Po sklamaní, ktoré Srbi zažili od svojich „priateľov“ sa niet čo čudovať.

Po asi hodinovom výklade sme sa rozišli. Prechodili sme ešte niektoré zaujímavé kúty, prešli až na koniec mesta a vyšli zadnou bránou na most cez neveľkú riečku a potom späť. V jednej z uličiek vyšli hore strmými schodmi hore na kamenné opevnenie, kde bola uzučká záhradka a v kresle sedela stará žena, Češka. Vraj tu býva, lebo toto miesto je najkrajšie na svete. Dovolila nám ísť ešte ďalej po širokom múre, až na jeho koniec, k bývalej strážnej veži, odkiaľ bol skvelý výhľad na pešiu zónu a prístav. Tam sme aj potom zamierili, tu bolo najživšie. Posedeli sme si na jednej z mnohých lavičiek pod palmami na travertínovom nábreží, pozorujúc hlúčiky turistov zo všetkých končín sveta a v novinovom stánku si kúpili cigarety. Sú tu až neuveriteľne lacné, táto krajina sa zjavne ešte nepripojila k celosvetovému trendu proti fajčeniu a pod jej rúškom neošklbáva svojich občanov v záujme ochrany ich zdravia.

V určený čas sme znova nastúpili do autobusu, ten prekľučkoval spletitými uličkami mesta na výpadovku a namieril si to rovno do kopcov. Lovčenské serpentíny sú len pre skúsených šoférov a silné stroje. Stúpajú strmo nad zátoku v nespočetných meandroch a vyžadujú od šoféra  skutočne veľa zručnosti a pozornosti – a od nás aj veľa odvahy. Vysoko hore nad mestom sme zastali, vystúpili a zažili úžasný, dych berúci výhľad na celú tú krásu tam dolu. Boka kotorská nám ležala pod nohami v celej svojej majestátnosti, od strmých kopcov napravo, cez mnohé zátoky tohto najjužnejšieho európskeho fjordu a červené strechy mesta, z ktorého sme práve vyšli, až po prímorskú rovinu s letiskom a mestom Tivat, a šíru hladinu jadranského mora za ním. Toto je jeden z najúžasnejších výhľadov, aký som kedy zažil. Tá výška, strmé kopce a nefalšovane skutočná perspektíva, akú nedokáže zachytiť žiadne kamera na svete, to sú zážitky, ktoré sa nedajú nahradiť ničím. Tu má človek pocit, že dokáže lietať. Bolo krásne, slnečné letné počasie a my sme si to užívali.

Asi po štvrťhodinke úžasu sme znova nastúpili do autobusu, ktorý zakrátko dosiahol vrchol kopca a my sme sa ocitli na náhornej planine, ktorá vykazuje údajne veľmi vzácne klimatické podmienky. Nadmorská výška, suchý vietor z vnútrozemia, striedaný s vlhkým a slaným morským sú vraj tými najvhodnejšími podmienkami pre výrobu tej najlepšej pochúťky na svete. Čiernohorská šunka, pršut, je medzi labužníkmi pojmom. Náš autobus zastal na malom parkovisku v dedinke Njeguš, my sme vystúpili a pobrali sa za naším sprievodcom k akejsi tratórii, kde sme dostali tanier s niekoľkými plátkami tejto dobroty, pár kúskami miestneho ovčieho syra a pohárik červeného vína. Na drevených štýlových laviciach pri dubových stoloch sme si potom túto lahôdku vychutnali a musím povedať, že bola vynikajúca.

Ďalšia cesta pokračovala ešte vyššie, pomedzi strmé skalnaté kopce s veľmi chudobnou vegetáciou až tam, kde aj posledné náznaky zelene zmizli a my sme vystúpili na mieste s výhľadom na šíru krajinu s názvom Kamenné more. Skutočne priliehavý názov. Kam až oko dohliadlo, vlnila sa krajina sivých skál, kamenných kopcov, priehlbín a vyvýšenín, bezútešný svet sucha bez jedinej známky zelene. Lovčenský národný park je miesto, ktoré je najlepšie pozorovať len z diaľky. Napriek tomu aj tu, doslova pánubohu za chrbtom, bolo v jednej z dolín vidno niekoľko červených striech domov. Ako žili ľudia v nich, to zostalo pre nás záhadou.

Naša ďalšia cesta klesala znova dolu a do mesta Cetina. Toto niekdajšie hlavné mesto kráľovstva čiernohorského je dodnes významným centrom ako svetskej, tak aj božej moci. Pre turistov tú svetskú predstavuje hlavne bývalé sídlo čiernohorského kráľa Nikolu a jeho ženy Mileny. Pravda, taká malá krajina si prílišnú okázalosť nemôže dovoliť a preto tým sídlom nie je žiadny honosný hrad či zámok, ale budova, ktorú by sme u nás nazvali asi kaštieľom. Dnes je v nej múzeum a zdá sa, že Čiernohorci sú na svoju históriu patrične hrdí. Udržujú sídlo vo vzornom poriadku, všetky pamiatky na svojho kráľa opatrujú s pietou a nedovolia ich dokonca ani fotiť či filmovať. Hoci som mal veľkú chuť toto nariadenie porušiť, lebo zbierky v budove sú skutočne bohaté a hodnotné, prešla ma odvaha. Na každom kroku tu stojí niekto, kto prechádzajúcich turistov kontroluje. A tak jediná pamiatka na tieto miesta je ukrytá v mojej pamäti. Vonku v kráľovskom parku je menšie mauzóleum, kde je kráľ aj s rodinou pochovaný a tu sme návštevu kráľovského sídla ukončili.

Len o pár metrov ďalej za parkom je aleja starých stromov a za ňou významný stánok boží. Kláštor v Cetine je jedným z najvýznamnejších centier pravoslávnej cirkvi. Je to živé stredisko božej učenosti so všetkým, čo k nemu patrí. Ako sa vyjadril náš sprievodca Miloš, máme veľké šťastie, že nás sprevádza práve on. Má totiž medzi mníchmi konexie a pokúsi sa nám vybaviť možnosť uvidieť tunajšiu najvzácnejšiu relikviu, prst ktoréhosi svätca. Hneď ako sme vošli teda požiadal jedného z mníchov v čiernej sutane a typickom klobúku, aby mu zavolal toto a toho. Ten a ten prišiel, mal na sebe tiež čierne mníšske rúcho, hoci bez pokrývky hlavy, a zvítal sa s Milošom celkom neformálne. Hoci mal aj dlhú čiernu bradu, pôsobil skôr dojmom výstredného synka bohatých rodičov a z jeho pohľadov som vycítil akési pohŕdanie nami, ďalšou várkou hlúpych turistov. Jednako, návštevu svätého pozostatku neodmietol. Museli sme sa teda všetci navliecť do akéhosi bieleho prestieradla, v ktorom sme vyzerali asi ako polnočné strašidlá, a potom ho nasledovať do prísne stráženej časti kláštora. Tu, za viacerými dverami s masívnymi zámkami, ukrývali mnísi vo vzácnej pozlátenej skrinke sviatosť. Svätcov prst bol tmavočervený, akoby od zaschnutej krvi, a vyzeral tak, že to mohlo byť takmer čokoľvek iné. Keby mi ho ktosi ukázal na inom mieste a povedal, že je to prasací chvost, uveril by som mu. Tu som si však nedovolil ukázať ani najmenšiu známku toho, že by som snáď v posvätnosť toho predmetu neveril. Potichu a s pietou sme teda všetci to miesto opustili a vyšli na nádvorie, kde sme sa zbavili tých hávov a vyšli z kláštora von. Stihol som ešte zaregistrovať inú skupinu turistov, ktorá si tie handry obliekala. Ktovie, možno aj oni mali medzi mníchmi svojho známeho.

Opustili sme kláštor aj mesto Cetina, ktoré bolo posledným miestom v programe výletu Montenegro tour. Miloš nám ale doprial ešte jeden zážitok. Pri prechode k moru zastal autobus na jednom parkovisku v kopcoch, z ktorého bol jedinečný výhľad na celé čiernohorské pobrežie, od Budvy a polostrov Sveti Stefan až kamsi za Sutomore. Na tomto výlete sme už jeden krásny výhľad zažili, a myslím, že tento sa mu vyrovnal. Navyše, zo skaly nad našimi hlavami sa práve spustil akýsi človek na padáku, s výkrikom sa vrhol do tej hĺbky pod našimi nohami a potom dlho krúžil nad celou tou krásou všade okolo. Aj my sme si to užívali a nasávali tú úžasnú panorámu plnými dúškami. A aby toho nebolo málo, stáli sme ešte raz. Z parkoviska nad mestom Budva bol skvelý výhľad na celé toto krásne a starodávne mesto pod nohami, ako aj na najznámejšiu budvanskú pláž, tiahnucu sa doďaleka. Musím priznať, že na úžasné výhľady bol tento výlet bohatý ako žiadny iný.

Boka kotorská (foto: Nautilus)