Tam kdesi za obzorom

Teda – nie že by nebolo o čom písať. Politici dráždia ľuďom žlčníky viac ako dostatočne.

Teraz chcem ale písať o skutočných uhorkách.

Lebo – sme už takí. Nespoliehame sa na štát. Stále je kdesi v nás to poctivé sedliacke jadro, ktoré nám velí postarať sa o seba sami. A tiež nedôverovať tomu, čo nám ktosi predá. Všade je plno podvodov a určite nás ktosi chce ktosi oklamať, podviesť, možno aj otráviť. Niet nad domáce potraviny.

Naši príbuzní z Kalifornie sa čudovali, oni už dávno variť zabudli. Načo aj, keď všetko dostanú úhľadne zabalené a pripravené na zohriatie v mikrovlnke, a „time is money“,ale uznávajú, že je to všetko len akási umelina, a tak sme ich znova učili variť. Halušky aj knedle. Veľmi si pochvaľovali. Možno len zo slušnosti…

Nuž, my sme takí. Zemiačiky zasadíme, aj svinku dochováme. No dobre, to už naozaj málokto, domáce potraviny však preferujeme stále. Napriek tomu, že nie sú pod dohľadom štátnej potravinovej inšpekcie a nikto ich nekontroluje. Napriek tomu, že tie naše produkty by sme možno nikde nepredali, lebo nespĺňajú nielen európske, ale ani žiadne iné normy. A ak ich hnojíme exkrementami zvierat či nedajbože vlastnými, normy dusitanov prekračujú aj niekoľkokrát. Ale – naše je naše. Zberáme tie naše protiprávne zakrivené uhorky a popraskané rajčiny a keď sa urodí veľa, tak zavárame. Tak nás to naučili naše mamy a my, napriek tomu, že v obchodoch dostať naozaj všetko, v tom pokračujeme. Heslo „čas sú peniaze“ sa u nás veľmi neudomácnilo, veď čo by sme si s ušetreným časom počali. Naše gazdovské duše oddychovať nevedia…

Tento rok sa urodilo. Ani polievať nebolo treba. Jahody sa konečne vydarili, a malín bolo neúrekom. Už nevieme čo s nimi. Navarili sme sirupu aj lekváru, že ho nespotrebujeme ani keby sme žili sto rokov. Nechcete? Rozdávame zadarmo. Aj egreše sú obsypané. A decká nás zásobujú uhorkami a tekvicami, máme plný mrazák. Viete, čo sú to rusle? To sú pozdĺžne pokrájané väčšie uhorky, takto sa ich vojde do pohára viac. Aj slivky nám dali, pozavárali sme aj tie, hoci v pivnici máme ešte predvlaňajšie. Ale ktovie, možno príde nejaká kríza a budú sa hodiť. A to sme akože mešťania, na dedinách je toho ešte oveľa viac. Aj keď je to úplne neefektívne, lebo veď v obchode dostať krásnu veľkú mrkvu za pár centov, naše ženičky sa krčia nad hriadkami a robia prácu, za ktorú by im nikto na svete adekvátne nezaplatil. Nuž čo, naše je naše…

Uhorková sezóna zúri naplno. Aj v dvadsiatom prvom storočí…