Tam kdesi za obzorom

Sila človeka závisí od jeho schopnosti prispôsobiť sa – tak znie heslo úspešnosti na tomto svete.

Nuž – prispôsobujeme sa ako sa len dá.

Zvykli sme si na všeličo, o čom sme kedysi ani nechyrovali. S pribúdajúcim vekom však akosi prestávame stíhať. Možno sa svet okolo nás mení dynamickejšie ako kedykoľvek predtým, ale možno už len nie sme schopní tieto zmeny akceptovať. Nestíhame. Hovorí sa, že čo sa v mladosti naučíš, to v starobe akoby si našiel, ale zdá sa, že naše vedomosti z mladosti sú nám dnes len na príťaž. Usporiadanie spoločnosti, aké nám predostierali kedysi, a ktoré sme ešte ani nestihli spracovať, sa naraz stalo zaznávaným, ba vysmievaným, a vizionári novej budúcnosti Marx, Engels a Lenin, ktorých obrovské podobizne sme nosili v prvomájovom sprievode, upadli do nemilosti ešte prv, ako sme ich stihli pochopiť. Rôzne zhromaždenia sa síce organizujú aj dnes, ale namiesto vizionárov nosíme transparenty s obeseným predsedom vlády. Taktiež niekdajší smiech a skandovanie „Nech žije KSČ“ sa radikálne zmenilo, hoci vedúca úloha vládnej strany funguje stále. Na svetlé zajtrajšky však už nikto ani nemyslí.

Nadávame.

Nadávali sme vždy, to sa nezmenilo. Moju bývalú ženu za obetavú a statočnú práce pre spoločnosť navrhli za kandidátku do komunistickej strany, a od tej chvíle ju kolegovia, u ktorých bola vždy obľúbená, začali neznášať. Závideli jej aj tú kávu, ktorú na straníckych schôdzach v dostávala v čase, ktorý mala stráviť s rodinou, vraj tam chlastajú za ich peniaze. A stranícky poslanec, zvárač Pavlíček, si zasadania okresného výboru nadrábal po večeroch, kedy už všetci nestraníci sedeli doma pri televízoroch. Čestní a statoční ľudia tu nikdy nemali na ružiach ustlané, a hoci oficiálne boli chválení a dostávali aspoň tie diplomy, kvôli závisti ich okolie neznášalo. Poznal som viacerých, ktorí pre blaho svojich spoluobčanov obetovali veľa úsilia, často na úkor vlastnej rodiny, ale vďačnosti sa nedožili. Ak vtedy dúfali, že raz ich statočnosť niekto ocení v budúcnosti, dočkali sa iba výsmechu či až prenasledovania. Pocit vďačnosti je neznesiteľný, závisť a nenávisť oveľa bližšia…

Prispôsobili sme sa.

Kedysi sme si pomáhali. Zadarmo, len pre ten dobrý pocit. Celé dediny vyrástli rukami priateľov a príbuzných, len za obed a pohárik domoviny. Sám som pomáhal postaviť tri domy, od základov až po glajchu, hoci som v žiadnom z nich nikdy nebýval. Nespočet víkendov som strávil pri miešačke či podávaním tehál a nemal som za to ani korunu. Dnes keď som chcel natrieť na chate strechu, musel som zaplatiť vlastnému synovcovi. Taká je doba. Keď som bol mladý a zdravý a lekárov celé roky nepotreboval, boli zadarmo. Teraz, keď ich potrebujem, zaplatím za vytrhnutie jedného zuba tisícpäťsto korún. To bol kedysi môj mesačný plat. A za lieky, ktoré som nepotreboval keď boli zadarmo, dnes dávam značnú časť dôchodku. Nesťažujem si, pánboh zaplať za ten dôchodok. V mladosti ma naučili skromnosti, to sa mi teraz hodí. Len sa nesmiem pozerať okolo seba a dumať, čo pre našu spoločnosť urobili tí, ktorí sa majú stonásobne lepšie. Nezávidím…

Je to čudný svet.

Hoci sa väčšina z nás má lepšie ako kedysi, k spokojnosti máme ďaleko. Akoby sme cítili, že to, čomu sme sa prispôsobili, nebolo to, čo by sme naozaj chceli. Akoby z našej budúcnosti zmizlo to svetlo. Akoby nám čosi podstatné chýbalo. Čosi, čo je dôležitejšie ako plný stôl…