Obľúbenou knižkou mojej mladosti bol Winnetou od Karla Maya. Tam sa okrem iného píše: „Indiáni neznášajú, ak im niekto pripomína, že sú mu zaviazaní. Urobia síce, čo od nich žiada, ale dotyčného viac nepoznajú“. Vtedy som si pomyslel, že tí Indiáni sú čudní, ale u takého exotického národa je možné všeličo. Dnes, keď sa nám Amerika usalašila už aj v našich obývačkách, to čudné nie je. Naopak, aj my sme sa „poindiánčili“. Pripomenúť komusi, že nám čosi dlhuje, či dokonca naznačiť, že by nám mal byť vďačný, je pokladané za vrchol neslušnosti. Hoci niekdajšia morálka utrpela v boji s modernou dobou zdrvujúcu porážku a niekdajšie prejavy elementárnej slušnosti, ako napríklad empatia či súcit, skončili na smetisku, o slušnosti sa hovorí stále a rado. A keďže sebareflexia je veľmi nedostatkovým tovarom, jedná sa vždy o slušnosť iných.
Niet snáď na svete odpornejšieho pocitu, ako je pocit vďačnosti. Keďže vo väčšine z nás zostali aspoň zbytky svedomia, práve ono nám občas zaklope na dutinu lebečnú či srdečnú a vypustí do nich čosi ako pocit hanby. Lenže hanba je tiež pocit neznesiteľný, a telo sa bráni. Najradšej hneď preventívne. Najlepšia obrana je útok vo chvíli, kedy to náš veriteľ ešte nečaká. Keď si ešte myslí, že náš úsmev je úprimný a naša vďačnosť prirodzená. Netuší, že naše vojsko je už v plnej zbroji a čaká len na chvíľu, kedy vyrazí. Tá chvíľa príde spravidla vtedy, keď nám dlžobu pripomenie. Kedysi to nebolo treba, dlžníci chodili sami, či už vrátiť dlžobu, alebo sa aspoň vyhovoriť, prečo ju nemôžu splatiť. Dnes sa takticky vyčkáva. To, o čom sa nehovorí, to nejestvuje. Ak sa hovoriť začne, vyrážame. Zahrnieme veriteľa paľbou výčitiek a osočovaní, ťažká artiléria zaútočí na jeho nemorálnosť a pechota ho dorazí pľuvancami pohŕdania. Čo si to dovoľuje? Za čo nás má? Snáď si nemyslí, že sa chceme vyhnúť zodpovednosti? Za to si zaslúži trest. Keď ty takto, tak ja takto! Nič ti nevrátim! V záverečnej fáze vytiahneme eso: máš na to nejaký doklad? Súdne konania medzi bývalými kamarátmi sú nielen bežné, ale aj jednoznačné. Na čo nemáš papier, to nejestvuje. Dôvera prináša krach. Kašlať na jedno kamarátstvo, veď „lidí je jako sraček“.
Existujú aj iné záväzky, ktoré sa do dnešnej demokratickej a slobodnej doby akosi nehodia. Záväzok je totiž zväzujúci, a to so slobodou nejde dokopy. Preto bolo treba vymyslieť čosi, čo nás rozviaže. „Tak teď do toho šlápnem, už odhazujem závaží“ – spieva Dalibor Janda. Naučili sme sa odhadzovať záväzky. Priateľov, keď sa nám už nehodia, lásky, ktoré nás len zaťažujú, rodičov, keď už z nich nič nemáme. Sú ľudia, ktorí v jednej chvíli zistia, že dlhoročné priateľstvo sa stalo pre nich guľou na nohe a vo chvíli osvietenia pália mosty. Popravde, stáva sa to často z veľmi racionálnych dôvodov, buď zbohatli a starý kamarát je chudobný, takže z neho nič nemajú, alebo sa zahľadeli do niekoho iného a stará láska im akosi zhrdzavela. Odhadzovaniu závažia sa teraz hovorí „posúvanie sa“. Kedysi sa mu hovorilo aj „zrada“. Premenovaním záporných a nemorálnych skutkov novými názvami sme z nich urobili moderné, morálne a in. Snáď najvypuklejším prípadom je, ak sa dieťa vykašle na svojho rodiča. To, že mu dal život, vypiplal ho z plienok, kŕmil ho, opatroval, celé noci preňho nespal a tisíckrát mu zachránil život – to sa akosi stratilo v priepasti zabudnutia, zato sa náhle objavia negatíva, o ktorých dovtedy nikto nevedel, a začnú rodiča obviňovať. Namiesto vďačnosti nastúpia výčitky. „Nikdy si ma nemal rád“ – je jedna z najčastejších. Kto hľadá, nájde. A vďačnosť za život? „Tak si ma nemal mať“, vypotí ten, komu je pocit vďačnosti neznesiteľný.
Život je plný debetov a kreditov. Obchodné praktiky zasahujú aj tam, kde kedysi nemali miesta. Čo sa nehodí, to škrtáme. Túžba nerobiť a zarobiť, ako aj čoraz nástojčivejšia snaha vybabrať so svetom, teda so svojimi blížnymi, nás „posúva“ k čoraz odvážnejším činom, a zákonite „odsúva“ od morálky a zodpovednosti. Klamanie a podvádzanie sa stalo nielen tolerovaným, ale akoby aj nevyhnutným spôsobom chovania. Dôvera k svojim blížnym, často aj k tým najbližším, sa stala nedostatkovým tovarom, ba vybabrávanie s tými, ktorí nás majú radi, je najľahšie, lebo oni sú vo svojej láske k nám najzraniteľnejší. A tí najčestnejší spomedzi nás trpia najväčším strachom, že s nimi ktosi vybabre. Takto sa stráca nielen dôvera, ale aj veci k životu najpotrebnejšie, napríklad láska. Bez dôvery sa stráca, ba často sa ani nenarodí. Opatrnosť vo veciach citu je priam povinná. Povedať niekomu len tak „ľúbim ťa“, chápeme ako vydanie sa jemu na milosť a nemilosť, takže preventívne nič také nehovoríme a čakáme, kým to urobí ona/on. Najprv si zaistíme kredit, aby sme mohli aj debetovať. Zavádzanie všadeprítomných obchodných praktík do oblasti citov sa stalo modernou súčasťou života a ukazuje nám morálny stav spoločnosti. Že nám to bráni prežívať skutočný cit so všetkými atribútmi, je zjavné. Všetko je len akési virtuálne, akési „akoby“. Vždy sú tu zadné vrátka, ktorými v prípade sklamania utečieme. Vždy je tu hranica, po ktorú sme ochotní vpustiť kohosi do svojho vnútra, ale nie príliš, hlavne nie príliš…
Nevieme, komu veriť, nevieme, komu neveriť. Svet je plný podvodov a podchvíľou nás chce ktosi okradnúť. O peniaze, o city. Investujeme do niekoho, kto nás sklame. Zatvrdneme. Neveríme už nikomu. Zabuchneme bránu každému. Dôvera je navždy pochovaná, mosty spálené. Už nikdy nezažijeme skutočný cit…
Pan Nautilus sice zijeme v inej dobe ako Zili ...
Celá debata | RSS tejto debaty