Založ si blog

O debetoch a kreditoch

 

Obľúbenou knižkou mojej mladosti bol Winnetou od Karla Maya. Tam sa okrem iného píše: „Indiáni neznášajú, ak im niekto pripomína, že sú mu zaviazaní. Urobia síce, čo od nich žiada, ale dotyčného viac nepoznajú“. Vtedy som si pomyslel, že tí Indiáni sú čudní, ale u takého exotického národa je možné všeličo. Dnes, keď sa nám Amerika usalašila už aj v našich obývačkách, to čudné nie je. Naopak, aj my sme sa „poindiánčili“. Pripomenúť komusi, že nám čosi dlhuje, či dokonca naznačiť, že by nám mal byť vďačný, je pokladané za vrchol neslušnosti. Hoci niekdajšia morálka utrpela v boji s modernou dobou zdrvujúcu porážku a niekdajšie prejavy elementárnej slušnosti, ako napríklad empatia či súcit, skončili na smetisku, o slušnosti sa hovorí stále a rado. A keďže sebareflexia je veľmi nedostatkovým tovarom, jedná sa vždy o slušnosť iných.

Niet snáď na svete odpornejšieho pocitu, ako je pocit vďačnosti. Keďže vo väčšine z nás zostali aspoň zbytky svedomia, práve ono nám občas zaklope na dutinu lebečnú či srdečnú a vypustí do nich čosi ako pocit hanby. Lenže hanba je tiež pocit neznesiteľný, a telo sa bráni. Najradšej hneď preventívne. Najlepšia obrana je útok vo chvíli, kedy to náš veriteľ ešte nečaká. Keď si ešte myslí, že náš úsmev je úprimný a naša vďačnosť prirodzená. Netuší, že naše vojsko je už v plnej zbroji a čaká len na chvíľu, kedy vyrazí. Tá chvíľa príde spravidla vtedy, keď nám dlžobu pripomenie. Kedysi to nebolo treba, dlžníci chodili sami, či už vrátiť dlžobu, alebo sa aspoň vyhovoriť, prečo ju nemôžu splatiť. Dnes sa takticky vyčkáva. To, o čom sa nehovorí, to nejestvuje. Ak sa hovoriť začne, vyrážame. Zahrnieme veriteľa paľbou výčitiek a osočovaní, ťažká artiléria zaútočí na jeho nemorálnosť a pechota ho dorazí pľuvancami pohŕdania.  Čo si to dovoľuje? Za čo nás má? Snáď si nemyslí, že sa chceme vyhnúť zodpovednosti? Za to si zaslúži trest. Keď ty takto, tak ja takto! Nič ti nevrátim! V záverečnej fáze vytiahneme eso: máš na to nejaký doklad? Súdne konania medzi bývalými kamarátmi sú nielen bežné, ale aj jednoznačné. Na čo nemáš papier, to nejestvuje. Dôvera prináša krach. Kašlať na jedno kamarátstvo, veď „lidí je jako sraček“.

Existujú aj iné záväzky, ktoré sa do dnešnej demokratickej a slobodnej doby akosi nehodia. Záväzok je totiž zväzujúci, a to so slobodou nejde dokopy. Preto bolo treba vymyslieť čosi, čo nás rozviaže. „Tak teď do toho šlápnem, už odhazujem závaží“ – spieva Dalibor Janda. Naučili sme sa odhadzovať záväzky. Priateľov, keď sa nám už nehodia, lásky, ktoré nás len zaťažujú, rodičov, keď už z nich nič nemáme. Sú ľudia, ktorí v jednej chvíli zistia, že dlhoročné priateľstvo sa stalo pre nich guľou na nohe a vo chvíli osvietenia pália mosty. Popravde, stáva sa to často z veľmi racionálnych dôvodov, buď zbohatli a starý kamarát je chudobný, takže z neho nič nemajú, alebo sa zahľadeli do niekoho iného a stará láska im akosi zhrdzavela. Odhadzovaniu závažia sa teraz hovorí „posúvanie sa“. Kedysi sa mu hovorilo aj „zrada“. Premenovaním záporných a nemorálnych skutkov novými názvami sme z nich urobili moderné, morálne a in. Snáď najvypuklejším prípadom je, ak sa dieťa vykašle na svojho rodiča. To, že mu dal život, vypiplal ho z plienok, kŕmil ho, opatroval, celé noci preňho nespal a tisíckrát mu zachránil život – to sa akosi stratilo v priepasti zabudnutia, zato sa náhle objavia negatíva, o ktorých dovtedy nikto nevedel, a začnú rodiča obviňovať. Namiesto vďačnosti nastúpia výčitky. „Nikdy si ma nemal rád“ – je jedna z najčastejších. Kto hľadá, nájde. A vďačnosť za život? „Tak si ma nemal mať“, vypotí ten, komu je pocit vďačnosti neznesiteľný.

Život je plný debetov a kreditov. Obchodné praktiky zasahujú aj tam, kde kedysi nemali miesta. Čo sa nehodí, to škrtáme. Túžba nerobiť a zarobiť, ako aj čoraz nástojčivejšia snaha vybabrať so svetom, teda so svojimi blížnymi, nás „posúva“ k čoraz odvážnejším činom, a zákonite „odsúva“ od morálky a zodpovednosti. Klamanie a podvádzanie sa stalo nielen tolerovaným, ale akoby aj nevyhnutným spôsobom chovania. Dôvera k svojim blížnym, často aj k tým najbližším, sa stala nedostatkovým tovarom, ba vybabrávanie s tými, ktorí nás majú radi, je najľahšie, lebo oni sú vo svojej láske k nám najzraniteľnejší. A tí najčestnejší spomedzi nás trpia najväčším strachom, že s nimi ktosi vybabre. Takto sa stráca nielen dôvera, ale aj veci k životu najpotrebnejšie, napríklad láska. Bez dôvery sa stráca, ba často sa ani nenarodí. Opatrnosť vo veciach citu je priam povinná. Povedať niekomu len tak „ľúbim ťa“, chápeme ako vydanie sa jemu na milosť a nemilosť, takže preventívne nič také nehovoríme a čakáme, kým to urobí ona/on. Najprv si zaistíme kredit, aby sme mohli aj debetovať. Zavádzanie všadeprítomných obchodných praktík do oblasti citov sa stalo modernou súčasťou života a ukazuje nám morálny stav spoločnosti. Že nám to bráni prežívať skutočný cit so všetkými atribútmi, je zjavné. Všetko je len akési virtuálne, akési „akoby“. Vždy sú tu zadné vrátka, ktorými v prípade sklamania utečieme. Vždy je tu hranica, po ktorú sme ochotní vpustiť kohosi do svojho vnútra, ale nie príliš, hlavne nie príliš…

Nevieme, komu veriť, nevieme, komu neveriť. Svet je plný podvodov a podchvíľou nás chce ktosi okradnúť. O peniaze, o city. Investujeme do niekoho, kto nás sklame. Zatvrdneme. Neveríme už nikomu. Zabuchneme bránu každému. Dôvera je navždy pochovaná, mosty spálené. Už nikdy  nezažijeme skutočný cit…

S hejtermi sa nekamarátim

16.10.2020

Nakazených pribúda raketovým tempom. Už nie sme tou krajinou, ktorú pred polrokom obdivovali za jej disciplínu a skvelé výsledky v boji s pandémiou. Prepadávame sa do bahna čoraz viac. Prečo? Nuž nielen pre nedostatočné opatrenia vlády, ktorá z empatie k občanom nevyhlásila tie opatrenia skôr, ale hlavne pre čoraz väčší hnev či až nenávisť tých občanov k [...]

Načo zachraňovať životy?

13.10.2020

„Lebo človek v svojej zlobe je ukrutnejší a zaťatejší ako krokodíl. Jeho srdce je tvrdšie ako kameň, jeho márnivosť ničotnejšia ako prach. Ponor ho do rieky, a len čo mu uschnú šaty, bude taký istý ako predtým. Vrhni ho do smútku a sklamania, a keď sa zviecha, bude zasa taký istý ako predtým…“ (Egypťan Sinuhe) Celý život komusi pomáham. [...]

Čo je dôležitejšie ako život?

05.10.2020

Tak už sme ťa pochovali. Nepomohla ti ani najmodernejšia technika. Odpojili ťa od prístrojov, preložili tvoje bezvládne telo na vozík a previezli z Jisky do márnice. Nikdy za života nebol o teba taký záujem, pohrebné služby sa takmer pobili o to tvoje telo a hyeny v ľudskej koži s vidinou kšeftu ťa uchmatli iným, ale napokon všetko dobre dopadlo. Dobre znamená [...]

Fabrika Kia - Teplička nad Váhom

Vláda chce zaplátať migrantmi zo Strednej Ázie dieru na trhu práce. Ako útok v Moskve zmení tento zámer?

29.03.2024 08:00

Po tom, čo skupina teroristov pôvodom z Tadžikistanu zabila v Moskve 139 ľudí, sa slovenské zložky rozhodli posilniť bezpečnostné opatrenia

Rusko, Ukrajina

ONLINE: Masívny útok opäť cielil na ukrajinskú energetiku. Poliaci poslali do vzduchu lietadlá

29.03.2024 07:45

Rusko masívne útočí na ukrajinskú energetiku, ktorá je v zložitej situácii. Keď Rusi spúšťajú útoky, Poliaci posielajú do vzduchu lietadlá.

Joe Biden, Barack Obama

Štyria prezidenti v New Yorku. Biden s Obamom a Clintonom zozbierali 25 miliónov USD, Trump bol na pohrebe policajta

29.03.2024 07:11

Americká prezidentská kampaň vo štvrtok večer dostala do New Yorku štyroch amerických prezidentov.

Nehoda, ilustračná, sklo

Autobus s desiatkami cestujúcich sa prevrátil na nemeckej diaľnici

29.03.2024 06:38

Autobus s približne 60 cestujúcimi havaroval vo štvrtok večer na diaľnici v západnom Nemecku, zranenia utrpelo vyše 20 ľudí, informovala DPA.

nautilus

Nejasné správy o zlatých muškách

Štatistiky blogu

Počet článkov: 564
Celková čítanosť: 1639706x
Priemerná čítanosť článkov: 2907x

Autor blogu

Archív