Tam kdesi za obzorom

Neviem, či sme naozaj taký disciplinovaný národ, alebo nás len jednoducho má pánboh rád, lebo sme blahoslavení duchom chudobní, ale až doteraz si Slovensko vedie v boji s pandémiou naozaj dobre. Závidia nám aj oveľa slávnejšie národy a chodia sa k nám učiť. Karlos Vémola chodí po Londýne a žasne, ako laxne sa Angličania stavajú k bezpečnostným opatreniam, a vraj na neho v rúšku pozerajú ako na zlodeja. Výsledky sú zjavné a tragické. A vraj tá naša disciplinovanosť je ešte pozostatok z čias socializmu, lebo sme na ňu boli zvyknutí. Po Bratislave zasa chodia dvaja mladí Španieli a vysielajú do svojej domoviny doslova návody na to, ako sa ľudia majú chovať. Napriek tomu, že by sme na tieto fakty mohli byť hrdí, stále je tu dosť ľudí, ktorí z nepochopiteľných dôvodov kritizujú opatrenia, ktoré nám k tomuto stavu dopomohli a nadávajú nášmu novému premiérovi ešte viac, ako mu nadávali, keď bol v opozícii. Napriek tomu, že tie opatrenia nie sú žiadne svojvoľné, ale  podopreté odborníkmi a vďaka nim máme naozaj závideniahodne malú úmrtnosť.

Nerozumiem.

Vyznieva mi to tak, akoby si títo ľudia želali úmrtnosť vyššiu. Akoby si naozaj priali, aby tu starci vykapali a – možno – aby im zostalo viac peňazí. Z ich reakcií občas mrazí. Je faktom, že pre nich koronavírus nepredstavuje také nebezpečenstvo ako pre skôr narodených a možno je pre nich zatvorený obchod väčším zlom ako smrť zopár dôchodcov. Možno sa pohádali so svojou matkou a možno neznášajú svokru, alebo ich uráža, ak majú uvoľniť miesto staršiemu v autobuse. A možno len nenávidia Matoviča, lebo im je jednoducho nesympatický. Už týždeň pred sviatkami premiér avizoval, že budú dopravné obmedzenia, aby sa zabránilo rozširovaniu nákazy, niekoľkokrát prosil ľudí o trpezlivosť a empatiu, aby sme nepriniesli svojim starkým smrť, a všetci súhlasili. Až keď začali policajti kontrolovať tie húfy áut, čo sa vyrojili z Bratislavy, bolo zle-nedobre. Padali urážky, nadávky a termíny ako „policajný teror“. Na druhý deň pod ich ťarchou opatrenia povolili a námatková kontrola spôsobila to, akoby ani žiadna nebola. Verím, že mnohým odľahlo, ako pekne s Matovičom vybabrali. Jeho prosby berú ako prejavy slabosti a jeho slušnosť chápu ako zbabelosť. Pribudli termíny ako „Zmatkovič“ či „Plačkovič“ a namiesto podpory, akú by si podľa dosiahnutých výsledkov zaslúžil, podrážajú mu nohy a zosmiešňujú ho. Naraz tu máme zástupy odborníkov, ktorí by všetko riešili inak. Aj keď vedia, ako veľmi sú starkí ohrození, jediné účinné opatrenia nazývajú segregáciou. A keď im z úradu verejného zdravotníctva príde poďakovanie za disciplínu a zodpovednosť, rozčúli ich to, ba nazvú to drzosťou.

Nepochopiteľné !

Už sme si zvykli na to, že empatia sa nenosí. Darmo budeme pripomínať, že každý raz zostarne a bude na ňu odkázaný, akoby si nevideli ďalej od nosa. Je to len hlúposť – či zámer? Každý, kto z akéhokoľvek dôvodu roznáša smrteľný vírus, je potenciálny vrah. Ako môžu takíto ľudia žiť s vedomím, že svojou hlúposťou a tvrdohlavosťou spôsobili komusi smrť? Šíriť názory o tom, že aj na iné choroby sa umiera v čase, keď na túto zomierajú tisíce ľudí po celom svete, je prejavom neskutočnej bezohľadnosti a cynizmu, aký nemá páru. A šíriť nenávisť v týchto ťažkých časoch k tým, ktorí sa nám snažia pomáhať – to je čo? Musela prísť až takáto skúška charakterov, aby sme uvideli, aké hyeny žijú medzi nami? Má význam prosiť takýchto tiežľudí o život?

Napriek tomu to skúsim: nezabíjate nás, prosím…