Tam kdesi za obzorom

A všetci o tom vieme.

A všetci po tom túžime, akoby to bolo niečo nedosiahnuteľné a vzdialené, hoci sa stačí len načiahnuť a vziať si to. Alebo darovať. Každý z nás má v sebe tú božskú časticu, vzácnejšiu ako Higgsov bozón, a nikto nemusí budovať drahé a zložité zariadenie, aby sa k nemu dostal.

Stačí len chcieť.

Stačí len načiahnuť sa do vlastného srdca a vziať a darovať.

Lebo láska má tú neuveriteľnú vlastnosť, že sa nedá vyčerpať, ak to sami nechceme. A čím viac jej dávame, tým sme bohatší. A nie je nič jednoduchšie ako rozdávať lásku, nie je nič prirodzenejšie ako milovať a byť milovaný a nie je nič pre život dôležitejšie, ako žiť v láske a pre lásku…

Hovoríme o nej, píšeme o nej, skladáme básne a spievame, ale vpustiť si ju do života nedokážeme. Asi sa bojíme. Asi sa hanbíme prejaviť to, čo je v nás najkrajšie, asi si myslíme, že všetci len čakajú na to, aby nás mohli zraniť. A pritom každý z nás jej má v srdci plno, a niekto ani netuší, koľko až, kým neotvorí stavidlá a nevypustí ju von. Asi sa nedokážeme otvoriť bez strachu, že nám ten poklad ktosi ukradne, preto sa zatvárame, aj keď tak veľmi túžime…

Môžeme všetko.

Nosíme v sebe toľko krásy, že by sme vedeli lietať.

Máme to v sebe.

Ten kúštik vesmíru.

Ten základ života.

To všetko, pre čo sa oplatí žiť…