Tam kdesi za obzorom

Slováci sú veľmi pracovitý národ.

Samozrejme – ako kto.

Západný vietor, ktorý už nejaký ten rok u nás vanie, odfúkol z pracovitosti mnohých riadny kus a naopak prifúkal pohŕdanie statočnou prácou a vyzdvihovanie tých, ktorí s ňou dokážu vybabrať. Tisícročná poroba zanechala v mentalite niektorých našich spoluobčanov odpor k fyzickej námahe a snahu odlíšiť sa od svojich dedov. Aj to socialistické „všetko, čo tu človek má“ skončilo na smetisku dejín a spolu s absenciou kolektivizmu vytvorili klímu individualizmu a sebectva. Zadarmo vraj ani kura nehrabe.

Napriek tomu naše gény ešte nevykapali. Preto sem stále mieria zahraniční podnikavci. Stále sme ochotní pracovať za zlomok toho čo tam, odkiaľ ten vietor fúka. Stále je tu dosť ľudí, ktorí si nevedia predstaviť, že by nepracovali a stále sú presvedčení, že pracovitosť je cnosť. Najmä na dedinách žije ešte dosť ľudí, ktorí nedokážu sedieť so založenými rukami, ba nedokážu ani oddychovať. Obrábajú svoje záhradky, chovajú sliepky a zajace, hoci sa to finančne ani nevypláca. Darmo im budete hovoriť, že v supermarkete je kilo mrkvy za štyridsať centov, oni sa stále hrbia nad hriadkami a plejú a okopávajú. Ničia si tým zdravie, čo sa prejaví v pokročilom veku zničenou chrbticou a kĺbmi, ale oni budú tvrdiť, že pohyb na čerstvom vzduchu je zdravý. Za svoje ťažko zarobené peniaze si kúpia – ďalšiu robotu. Náradie, nástroje, hrnce či sporák, aby mohli drieť aj naďalej a ešte viac.

Viem, o čom hovorím. Aj ja som niekoľko rokov makal na družstve ako kôň a dodnes nesiem následky. Nikto, kto takúto prácu nerobil, si nevie predstaviť, čo je to za drinu. Dnes je prácou nazývané aj sedenie za počítačom a chloštenie príšer z vesmíru. To – mimochodom – kriví chrbticu tiež…a nielen chrbticu.

Áno, na Slovensku je stále dosť ľudí, ktorí veľmi ťažko pracujú. Nielen v zamestnaní, ale aj doma. Najmä ženy nemajú za celý deň na oddych ani pomyslenie, lebo záhrada, lebo domácnosť, lebo treba variť, upratovať, prať. Mnohé krajšie polovičky Slovenska drú ako kone. Často padnú neskoro večer polomŕtve do postele a na iné veci nemajú ani pomyslenia. Nečudo…

Rád by som tu teraz vyjadril svoju úctu a obdiv ľuďom, ktorí si aj napriek tejto dobe zachovali zdravý prístup k poctivej a skutočnej práci, lebo sedenie za počítačom ešte nikoho nenakŕmilo, nezaodelo ani neposkytlo prístrešie. Tú úctu si zaslúžia aj preto, lebo ich nefalšovaná a nepredstieraná drina nie je finančne ohodnotená. Tí, ktorí tou svojou prácou držia na nohách tento svet, nemajú čas na štrajky či vyjednávania o zvýšení platu. Bez nich by sme tu pokapali od hladu a zimy. Skutočne potrebná práca sa nedá sfalšovať ani obkecať, tu platí morálka viac ako kdekoľvek inde. Za morálku si však tiež nič nekúpia, dnes sú celebritami úplne iné persóny, a tak väčšina skutočných hrdinov a hrdiniek zomiera bez toho, aby sa čo i len raz objavili na obrazovkách televízorov. Skutočná krv tohto sveta pulzuje bez svetiel reflektorov, potichu a osamote.

Sydney Pollack natočil dobrý film. Také sa už dnes nerobia. Aj kone strieľajú je drsný a príliš pravdivý obraz kapitalistického sveta. Toho, ako veľmi dokáže tento systém vycicať a ponížiť obyčajného človeka, túžiaceho mať sa trocha lepšie. Zbohatne však niekto iný. Uštvané kone strieľajú… uštvaní ľudia zomierajú…