Tam kdesi za obzorom

„Národ, ktorý sa nepoučí zo svojej histórie, je odsúdený k tomu, aby ju prežil znova“.

Tento chronicky známy výrok nadobúda na aktuálnosti čoraz viac. Kult mladosti, ktorý priniesla nová doba, spôsobil takú dehonestáciu skúseností, aká nemá v histórii obdobu. Vždy v minulosti každému spoločenstvu vládla rada starších a každý chápal, že radiť sa treba s tými, ktorí toho najviac prežili a teda najlepšie vedia čo a ako. Dnes si každý fagan myslí, že on vymyslel svet a ak aj nedokáže vymyslieť nič pozitívne, aspoň dehonestuje skúsenosti a myšlienky starších. Lebo najväčší kohút na smetisku je dnes ten, čo najhlasnejšie kikiríka. Deti, ktoré nepoznali hrôzy vojny a celý život prežili v mieri, sa dnes vysmievajú z útrap, aké zažili ich otcovia a dedovia. Nevedia čo je hlad, bieda a utrpenie, od narodenia sú hýčkaní tými, ktorí im kedysi tento blahobyt vybudovali, a keďže nič iné nepoznajú, nedokážu si to ani vážiť. Naopak, hľadajú odlišnosti, snažia sa interpretovať minulosť podľa seba, hlavne aby sa líšili od svojich otcov a aby nemuseli byť vďační.

Priznám sa, aj mne už dosť liezlo na nervy to socialistické oslavovanie hrdinov vojny, to nekonečné pripomínanie si výročí a okázalé frázy, stále tie isté. Ani ja som už vojnu nezažil a nevedel som si vážiť mier, ale nikdy by som si nedovolil spochybňovať či dokonca zosmiešňovať tých, ktorí to zažili. Vždy som cítil hlboký rešpekt pri rozprávaní svojho otca o tom, ako sa rozzvučali sirény pri nálete a ako musel schytiť svojich malých súrodencov a utekať s nimi do krytu, a veril som mu, on predsa nemal dôvod klamať ma. Veril som mu aj to, ako všetci vítali sovietskych osloboditeľov, lebo radosť na tvárach ľudí na fotografiách bola nefalšovaná. Všetci boli šťastní, že vojna skončila a môžu začať pracovať na obnove svojej vlasti, zničenej fašistickým bombardovaním. Verím, že niektoré opatrenia boli nutné, lebo v mestách bol nedostatok potravín a vyhladnutý národ by nevybudoval nič. A verím aj tomu, že tí, ktorí namiesto budovania spriadali plány, ako pracujúcich zradiť a zapredať cudziemu kapitálu, si zaslúžili spravodlivý trest. Zrada vlastného národa bola vždy a všade na svete zločinom.

Ani dnešná generácia vojnu na vlastnej koži nezažila. Rozmaznaná mierom hľadá dôvody, ako tie predošlé zosmiešniť.  Dôsledkom toho je neúcta ku krvi, ktorú ich dedovia preliali za to, aby ich deti a vnuci už tie hrôzy nezažili. Oslnení obchodmi plnými tovaru, technickými hračkami a americkou frajerinou pohŕdajú vlastným národom aj morálkou a hľadajú chyby na tých, ktorí im dali život a bez ktorých by neexistovali. Najviac na svete nenávidia pocit vďačnosti a vymýšľajú krkolomné dôvody, ako sa mu vyhnúť. Snažia sa vytrhnúť zo svojich koreňov, lebo sa za ne hanbia. Prekrúcajú aj dejiny, aby našli dôvod pchať sa do zadku tým, ktorí nimi pre ich pôvod pohŕdajú. Lebo občania krajín na západ od našich hraníc národnú hrdosť majú, hoci k nej majú oveľa menej dôvodov. Nemecký nacionalizmus spôsobil najväčšiu tragédiu v dejinách ľudstva, anglický kolonializmus takisto, a americký imperializmus vraždí malé deti v menej „pokročilých“ krajinách dodnes. Na čo sú občania týchto krajín hrdí? Na toto? A čo na nich obdivujeme my? Toto?

Zdá sa, že národ slovenský sa zo svojej histórie nepoučil. Velebí svojich utláčateľov a pľuje na tých, ktorých kedysi volal, aby ho od nich oslobodil. A ešte chce, aby si ho ktosi vážil. Nuž, vierolomnosť a zrada priateľa nie sú nikde na svete dôvodom k úcte. Ani pchanie sa do zadku tomu, kto ním pohŕda. Kto si neváži sám seba, nemôže čakať, že si ho bude vážiť ktosi iný. Zdá sa, že sme sa nepoučili…