Tam kdesi za obzorom

Je to starý babský recept. Vraj ten petržlen uvoľňuje zápchu. A okrem toho kýbľa potrebujete aj poriadne veľkú handru, lebo prúser môže prísť kedykoľvek a určite nestihnete zareagovať…

Nič ľudské nám nie je cudzie.

A na blogu Pravda by sme mali písať pravdu.

Hlavne takú, ktorá sa týka – alebo bude týkať – každého z nás.

Lebo jedna vec je istá: každý z nás raz bude starý a bude potrebovať pomoc. Či sa nám jej dostane a od koho, nad tým by sme sa mali zamyslieť ešte skôr, kým to už nedokážeme ovplyvniť. Skúsme sa reálne zamyslieť nad tým, či nám naši blízki budú schopní a hlavne ochotní poskytnúť aspoň tú základnú, život zachraňujúcu pomoc vo chvíli, keď to už sami nedokážeme. A prosím, nestrápňujme sa pubertálnymi vyhláseniami typu: ja sa toho nechcem dožiť, radšej ma zastreľte. Život je vzácny dar, sami sme si ho nedali a nemáme právo si ho vziať. A nikto nás nezastrelí, to je vražda a za tú sa sedí poriadne dlho…

Ľudský metabolizmus je zložitý mechanizmus a jedna z vecí, ktoré vám v pokročilejšom veku začnú zlyhávať. Tváriť sa pohoršene, ak o tom ktosi hovorí či píše, je najlepšou cestou, ako byť úplne bezradný, ak vás to raz postihne. Zápcha ako aj sračka sú častými spoločníkmi starých ľudí a ak si nevedia poradiť sami, musí im pomôcť niekto iný. Práve toto je ale dôvodom, prečo je opatrovanie také nepopulárne a prečo to na západ od našich hraníc nechce nikto robiť ani svojim najbližším. Zvládnu to len tí najodolnejší.

Hovorí sa, že každý chce dlho žiť, ale nikto nechce byť starý. Nikto však nedokáže presne stanoviť, čo to tá staroba je, pätnásťročným sa zdajú byť starcami tridsiatnici a niektorí šesťdesiatnici sršia elánom a majú ešte plno plánov. Konečne sa dočkali dôchodku a cítili by sa ukrivdení, keby si ho nemohli užiť. Pravda, len v prípade, že zdravíčko slúži. Ak neslúži, je zle. Zdravotníctvo je v problémoch, lekári trpia nedostatkom úcty a podľa toho sa aj chovajú. Morálny stav spoločnosti je katastrofálny, vďačnosť, úcta a empatia skapali a tí, ktorí potrebujú pomoc sa jej nedočkajú. Od štátu preto, lebo jeho sociálna funkcia zamrzla hlboko pod nulou, a od príbuzných preto, lebo naraz všetci trpia selektívnou stratou pamäti. To, že im niekto dal život a postavil ich na nohy si nepamätajú a preto necítia potrebu postarať sa o neho. Nanajvýš sú ochotní zaplatiť niekoho, kto to urobí za nich. V časoch, keď to už nie je otec či mama, ale rodič 1 či 2, to tak nebolí…

Ten petržlen si zapamätajte.

Pre prípad, že vo vás ešte zostane kúštik človečiny…