Tam kdesi za obzorom

Mám taký problém. Neviem, ako sa chovať. Presnejšie, neviem, ako sa zachovať v niektorých situáciách, ktoré ma privádzajú do rozpakov. Tie rozpaky sú spôsobené rozpormi medzi tým, čo ma naučili rodičia a čo fungovalo niekoľko desiatok rokov môjho života, teda výchovou a kultúrnym nánosom, a tým, čo mi velia pudy, najmä ten sebazáchovný.

O čo ide?

Ide o to, že neviem, ako sa chovať pri styku s mladými. Lebo na drzosť, arogantnosť a sebectvo nie som zvyknutý. Moja výchova a ten kultúrny nános mi velia chovať sa slušne, empaticky, s prirodzeným rešpektom k názorom a potrebám kohokoľvek. Vždy a za každých okolností hľadám porozumenie, vždy som robil arbitra a často som uhladil aj spory, ktoré naozaj nevyzerali dobre. Tak ma to naučili, tak sa to patrí. Úcta k starším ma sprevádzala celým životom, doopatroval som svojich rodičov a opatrujem starú svokru, a je to niekedy fakt náročné. V styku s mladými som však vedľa. Zdá sa mi, že slušnosť a empatia sú im na smiech a radi ju zneužívajú. Keď pochopia, že im odo mňa nič nehrozí, začnú kopať. Som veľký a silný chlap a ak by som takému drzému zasranovi jednu zavesil, tak ho budú hľadať na Aljaške. To však nesmiem. Týranie mládeže je trestné, ako nás denne informujú médiá, takže moja postava je pre mňa hendikepom, ktorý zo mňa robí agresora už napohľad. Zažil som niekoľko situácií, kedy ma hrubo a drzo urážal pubertálny fagan v snahe vyprovokovať ma k násiliu, lebo vedel, že všetci prítomní sú už z princípu na jeho strane. A keď sa ovládnem a nezareagujem, som pre všetkých slaboch a zbabelec. Kedysi ma učili, že múdrejší ustúpi, ale dnes ako múdrejší nevyzerám ani pred sebou, ani pred inými. A to, čo je u mladých obdivované a podporované, je u starších neodpustiteľné…

Kopú do nás denne.

A my sa nesmieme brániť.

Toho deda, ktorý ťahal za autom psa, odsúdili všetci. Mladíka, ktorý ho dokopal na zemi až mu polámal rebrá – nikto.

Každý pes tu má väčšiu cenu ako starý človek.

Čo s tým?