Tam kdesi za obzorom

„Chamsa“ – zahlásil inštinktívne po arabsky prvú sumu, ktorá podľa nepísaných zvykov býva asi trojnásobkom skutočnej ceny. Pravdaže, vzápätí sa opravil.

„Fourty.“

Usmial sa a odkryl krásne biele zuby, ktoré som mu mohol len závidieť, no obávam sa, že aj tento úsmev bol iba súčasťou taktiky. Mňa nedostaneš, pomyslel som si a s podobným úsmevom predniesol svoju predstavu:

„Five“.

Úsmev mu trocha primrzol, dnes to žiadny veľký kšeft nebude. Zamával rukami akože chápe, tých štyridsať dinárov bolo predsa len troška prehnaných, no všetko má svoje hranice a päť dinárov je naozaj veľmi nemiestny žart. Ale on má našťastie zmysel pre humor a tiež chápe, že my Európania sa nemusíme rozumieť do arabského krajčírskeho umenia a nemôžeme ani tušiť, koľko práce dá taká pure hand made výšivka, ktorou je zdobená táto dizdaša. „Three week work“ – tvrdil s takou presvedčivou tvárou, že by mu človek dal aj posledný dinár, len aby zachránil od hladu jeho ženu a osem detí, čím však iba potvrdil moje presvedčenie, že výšivky sú robené strojom. Keby boli ručné, trvala by ich výroba rozhodne dlhšie ako tri týždne a určite by za ne chcel oveľa viac. Musím však priznať, že to bol seriózny obchodník a keď sme za slabú polhodinku odchádzali z jeho krámku s prázdnymi rukami, rozbehol sa za nami a moju poslednú ponuku trinásť dinárov prijal. Vrátili sme sa, prebrali tovar, on zobral peniaze a ešte naposledy to na mňa skúsil:  trinásť je pre šéfa, a pre mňa čo ? Zasmial som sa. Ty lotor, zožeriem kefu, keď si na nás aspoň päť dinárov nezarobil.

Tunisko je vraj najeurópskejšia africká krajina. Aspoň to o sebe tvrdí. No hoci z Talianska je to sem len na skok a všetci ovládajú francúzštinu, „orientálne“ maniere sú tu zjavnejšie ako napríklad v Egypte. Krásne hotelové rezorty sú ohradené plotom a po pláži sa občas prejde policajt na koni kontrolujúci, či všadeprítomní obchodníci neobťažujú turistov, ale hneď ako vyjdete za bránu, natrafíte na predavača suvenírov. Najviac ich je pochopiteľne v Medine, starej štvrti mesta Hammamet. Pokrikujú, lákajú, dotierajú. Stačí sa len na chvíľku pristaviť a už vás majú. Ak čosi chytíte do ruky, už vás nepustia.

Hotel El Bousten je v krásnej palmovej záhrade na brehu mora. Hoci má len tri hviezdičky, prijateľnou cenovou politikou si drží obsadenosť aj v čase, keď tie luxusnejšie zívajú prázdnotou. Tím animátorov zabáva dovolenkárov po celý deň aj noc a snaží sa vytvárať priateľskú atmosféru, hoci nie vždy sa im darí stierať kultúrne rozdiely. Postaršie Nemky a Angličanky nevábneho vzhľadu, ktoré sem prišli s jasným cieľom, si svojich počerných mladých milencov vodia aj na raňajky a neváhajú sa s nimi oblizovať aj pri spoločnom stole. Nikto im to nezazlieva, každý to chápe. A vychudnutým arabským mládencom každý tie švédske stoly dopraje. Po raňajkách kurz orientálnych tancov pri bazéne, potom škola lukostreľby, minigolf, popoludní aerobik v bazéne a turnaj vodného póla zmiešaných družstiev. Medzitým vyvaľovanie sa na pláži a kúpanie v mori. Občas prejde pohonič so svojou ťavou, lákajúci na zvezenie, alebo predavač sladkých šišiek v červenom turbane, vykrikujúci „leka, leka“. Pohoda, klídek, veget.

Desať dní stačilo.

Baterky sú dobité, odchádzame…

Tunisko, aerobik v bazéne (foto:Nautilus)