Tam kdesi za obzorom

„Koľkokrát v živote môže človek milovať tak skutočne, z lásky? Dvakrát či trikrát, to nie, aj raz je dosť“.

Takto akosi to spieval Honza Nedvěd vo svojej najznámejšej pesničke.

Ešte nikto nevymyslel meradlo zaľúbenosti. S odstupom rokov niektoré vzťahy vyprchajú viac, iné menej. A niektoré zostanú navždy. Je zvláštne, že to vôbec nezáleží na ich „pokročilosti“. Dnes ani intenzívny sex nie je meradlom hĺbky vzťahu, niekedy stačí pohľad do očí a zapamätáte si ho na celý život. Mal som to šťastie, že som sa nikdy nemiloval so ženou bez aspoň kúska lásky. Nikdy som nenavštívil nevestinec a pouličným holkám sa vyhýbam, lebo by som sa asi od ľútosti nad nimi rozplakal. Zdegradovať milovanie len na akt súlože mi príde ako keď zjeme len čerešničku a celú krásnu tortu vyhodíme. Základný predpoklad milovania je predsa úcta k žene, túžba po nej a pocit šťastia z neho.

Myslím, že každá žena túži byť milovaná. Ak aj nie fyzicky, aspoň pocitovo. Keď je žena milovaná, krásna je a vyrovnaná – spieva sa v inej piesni – a zrejme je to tak. To preto sa každá žena snaží zaujať muža – či skôr mužov – svojím vzhľadom. Aj keď mnohé tvrdia, že im záleží na duševných hodnotách, vonkajší vzhľad zanedbáva len ozaj máloktorá. Chce sa páčiť. To preto jej tak záleží na šatníku. To preto sa pýta svojho milého: páčim sa ti? To, čo muži asi nikdy nepochopia je fakt, že tým myslia: páčim sa ti v tom, čo mám na sebe?

Stalo sa mi to viackrát. A viackrát som odpovedal: najviac sa mi páčiš, keď si nahá.

Toto je zasa niečo, čo nevedia pochopiť ženy. Rád by som, keby mi niektorá zrozumiteľne vysvetlila, prečo chce, aby muž obdivoval jej odev a nie ju. Prečo si všetky myslia, že oblečené sú krajšie ako nahé. Prečo sa chcú zakrývať, aby vynikla ich krása. Majú snáď všetky komplexy zo svojho tela? Alebo pokladajú krásu odevov za dôležitejšiu než to, čím ich obdarila príroda? Nechápu, že muža zaujíma žena, nie handra?

Viackrát som počul aj otázku: aký typ ženy sa ti páči najviac?

Nuž, dlho sa mi páčili malé krehké blondínky, lebo do jednej takej som bol zaľúbený najviac. To ale trvalo len do chvíle, kým som sa nezaľúbil do inej. Vysokej štíhlej plavovlásky. Keď som bol do nej zaľúbený, taký typ sa mi páčil najviac. Vôbec mi nevadilo, že mala malé prsia a plochý zadok, naopak, páčila sa mi práve preto. A nie inak to bolo aj keď som sa zaľúbil do malej, čiernovlasej, vôbec nie štíhlej. Miloval som na nej každý kilogram. Prečo? Nuž práve preto, lebo to bola Ona. Tá, ktorú som ľúbil. Takú, aká je. Preto, lebo je taká, aká je. Pokladal som ju za najkrajšiu na svete. A obzeral som sa na ulici za každou, ktorá mi ju pripomínala. Ľúbiť niekoho takého aký je a preto, lebo je taký aký je. Myslím si, že práve toto je láska…

Neviem, či to takto chápu všetci, asi nie. Ak sa ale niekto miluje s niekým a predstavuje si pri tom niekoho iného, tak to asi láska nebude. Nanajvýš ak z núdze cnosť. Naopak, to pravé je to vtedy, keď niekoho milujeme a neriešime jeho dokonalosť. Lebo dokonalou urobí každú až láska, tá skutočná…