Tam kdesi za obzorom

Písať vecne a bez emócií o ostrove Capri je pre mňa ťažké. Je to srdcová záležitosť. Ak je Taliansko kultúrna a dejinná pokladnica, tak Capri je jej najvzácnejší drahokam.

Sir Henry James nazval Capri najkrajším miestom na svete a ja s ním úprimne súhlasím, no ani on zďaleka nebol prvý, koho si tento kus zeme podmanil. Dávno pred ním si toto miesto vyhliadli veľkí rímski cisári a postavili si na ňom svoje honosné letné sídla. Za mestom Capri ležia ruiny Augustovej vily a je po ňom pomenovaný park, dolu v Modrej jaskyni zas neslávne slávny Caligula prevádzal svoje orgie a celkom hore na Anacapri stála Tibériova vila, práve tu dožil slávny cisár svoj život. To všetko je však len pozadie, historická kulisa. Aj ten, kto nečítal Muntheho knihu musí vidieť, ak má oči, musí cítiť, ak má srdce.

Ten krásny júnový deň, keď sme pristáli v Marina Grande je nezabudnuteľný. Hore na Capri premáva lanovka, ale my sme mierili ešte vyššie a tak sme sa vtesnali do miniatúrneho autobusu, ktorý sa s  trúbením šplhal po krkolomných serpentínach úzkej strmej cesty, vysekanej do skalnatej steny Monte Solara. Sedemsto sedemdesiat sedem fénických schodov, po ktorých kedysi chodila stará Maria Porta-Lettere s poštou bolo uzavretých, nápory turistov by ich zrejme celkom zničili ak by, pravda, turisti chodili po schodoch tak, ako to po stáročia robili obyvatelia Anacapri.

Anacapri, dedinka pod vrcholom hory, ktorá tak nadchla slávneho švédskeho lekára, že sa rozhodol zanechať svoju bohatú klientelu v  Ríme a Paríži a usadiť sa tu, už dávno nebola tým opusteným miestom medzi nebom a zemou, akú ju spoznal Munthe. Obytné domy som takmer nevidel, piazetta bola obklopená stánkami so suvenírmi, na jednej strane hotel, na druhej cestovná kancelária a reštaurácia. Aj cestička k San Michele bola zaprataná šiatrami a predsa, tieto suveníry boli iné než tie, čo boli vidieť inde. Vládol tu kult citróna, mohli ste si kúpiť citrónový likér, citrónovú voňavku či veniec z citrónových kvetov. My sme si kúpili voňavku Fiore di Capri, ktorú vraj vyrábajú iba tu a jej zloženie je tajomstvom miestnej firmy.

Vzadu za záhradným múrom je vyhliadka. Hlboko pod nohami sa vinie cesta, po ktorej sme prišli, vpravo je Monte Solaro a vľavo prístav a mestečko Capri, Augustov park a ďalej len more a obloha. Je to pohľad pre bohov.

Vstupné do San Michele bolo desať euro. Spredu je vidno len múr domu a bránu, za ňou sú obytné miestnosti, kuchyňa a hala, vyhradená spomínanej knihe. Je tu nielen originálny rukopis, ale aj všetky preklady do štyridsiatich jazykov sveta. Ďalej sa vyjde do akéhosi átria s kvitnúcou Ginestrou a po schodoch hore, kde je Muntheho pracovňa a spálňa. Presne taká, akú ju zanechal. Z nej sa vychádza do záhrady s oblúkmi,  pergolami, ružami, sochami, bustami cisárov, medúzou, úžasná pokladnica antického umenia, a vedľa fontána s tancujúcim faunom, a ďalej v záhrade vyhliadka na celú tú nádheru pod nohami, na konci kaplnka a za kaplnkou tá sfinga, čo bolo okolo nej toľko dohadov a mystiky, je skutočne z ružového mramoru a meria asi dva metre.

Tu, presne tu je to miesto.

Také čisté a také tajomné.

Biele oblaky, červené ruže.

Ten výhľad.

Ten priestor.

To Ticho.

Tu sa čas zastavil

Vnútri v kaplnke sedela staršia pani za klavírom a hrala Edwarda Griega. Sever sa tu stretol s juhom v nečakanej, no úplne čistej harmónii. Atmosféra sa zachvela a ostala stáť kdesi medzi zemou a nebom.

Postoj, chvíľa …

…si krásna.

Dolu v Capri bolo živo. Stovky turistov obliehali piazzu a okolie kostola, odkiaľ bol pekný pohľad na prístav a more. V uličkách stáli za svojimi pultami kvetinárky s takou záplavou kvetov, akú som ešte nevidel. Neviem, kto tie kytice kupoval.

Augustove záhrady sú dosť veľké a cez ne sme sa dostali na druhú stranu ostrova, pod Kruppovu vilu a nad Marina Piccola. Tu je zábradlie s vyhliadkou na najznámejšiu panorámu na Capri, Tre Faraghlioni. Mohutné skaly stoja v mori pár metrov od ostrova ako traja strážcovia, ako mlčiaci svedkovia dávnych tragédií slávnych cisárov i obyčajných ľudí. Chceli sme zbehnúť po schodíkoch k moru, ale bolo to predsa len príliš vysoko a času málo, tak sme sa vrátili do mesta a potom lanovkou dolu do prístavu.

Už o chvíľu nato sme stáli na palube lode, ktorá nás odvážala späť. Podvečerná hmla pomaly stúpala z mora a kúsok po kúsku našim očiam zakrývala čarovný ostrov Capri, akoby ani nebol skutočný, akoby to bol iba sen.

Tre Faraghlioni