Tam kdesi za obzorom

Starostlivosť o starých ľudí je psychicky, fyzicky aj morálne náročná drina, ktorej výsledkom je vždy iba smrť. To preto sa jej každý vyhýba ako čert krížu a vymyslí tisíc dôvodov, aby ju nemusel robiť. To preto si v zahraničí hľadajú opatrovateľku zo Slovenska, lebo doma by zúfalca, ktorý by sa staral o ich rodičov, už nenašli.

Takmer desať rokov sme sa starali o obe naše mamy, aj keď obaja pochádzame z viacdetných rodín. Hoci, našťastie, zdravie im ako-tak slúžilo, takže od najťažšej fyzickej práce, to jest prebaľovania a nosenia na záchod sme boli ušetrení, psychicky sme si to zlizli naplno. Staroba je u niektorých ľudí obdobím trvalých depresií, ktoré sa prenášajú na všetkých v ich okolí, takže mladý a zdravý človek má pocit, že ho ktosi stále ťahá za nohu do hrobu. Navyše, svojho rodiča nemôžete okríknuť či nevšímať si ho, ako to robia profesionálky, lebo práve to je dôvod, pre ktorý by vaši starkí do starobinca nikdy nešli. Takmer desať rokov už robím opatrovateľa aj psychiatra a nalievam optimizmus do bezodných studní skepsy a beznádeje. To je to, čo dokáže vyšťaviť do poslednej kvapky a občas zacvičiť nervovou sústavou ako na hodine gymnastiky. Napriek tomu treba zostať v kľude, lebo vaša mama vás pozná a presne vie, na čo myslíte. Táto schopnosť jej zostáva ešte dlho po tom, čo ostatné schopnosti už odišli. Pri starom človeku musíte veľmi starostlivo hľadať slová, lebo sú nesmierne vzťahovační, ale zároveň musíte byť obrnení k takým veciam, ako je šatstvo ubabrané od masla, keď si o seba nevediac otrú chlieb, alebo totálne ušpinený záchod, lebo defekáciu neovládajú práve tak ako mnohé iné telesné funkcie. A keďže sa za to hanbia, treba to očistiť, tváriť sa, že sa nič nestalo a hlavne o tom nehovoriť. Dnes, zajtra, nabudúce.

Takmer desať rokov sme sa starali o obe naše mamy. Tá moja už zomrela. Myslím, že som urobil všetko pre to, aby posledné roky na tomto svete prežila v bezpečí bez starostí a aby podľa možnosti  ani nevedela, koľko starostí a problémov mi spôsobila. Ale veď tak to má byť. Aj ona mala starosti so mnou, aj ona veľa nocí prebdela s problémami, ktoré som jej spôsobil ja. Dúfam, že som jej aspoň niečo z toho vrátil.

Teraz sa staráme už len o svokru. Má 95 rokov a hoci jej zdravie ako-tak slúži, je vo veku, keď už tej tolerantnosti, trpezlivosti a starostlivosti potrebuje neúrekom. Keďže slabo počuje, musíme takmer všetko opakovať. Hoci neznášam hlučných ľudí, sám musím na ňu kričať, ale tak, aby sa neurazila. Hoci mám rád mediteránsku kuchyňu, musím si nechať zájsť chute, lebo ona zeleninu neznáša, ako aj všeličo iné, čo mám rád. Pri nej zlyhávajú všetky poučky o zdravej strave, Bukovský by sa čudoval.  Každý deň po raňajkách a po obede sa venujeme debate, aby nebola sama, a stále robím psychiatra, lebo jej obľúbenými témami sú smrť, pohreb, hrob, kremácia…a iné krásne veci. Moja svokra je veľmi dobrá žena a tak sa snažím, aby ani ona nepoznala, ako veľmi ma tieto témy „bavia“, ako ma ťahajú za nohu do hrobu. Našťastie, už mám v tom prax.

Starostlivosť o starých ľudí je náročná drina. Kto to nezažil, ten nevie. Hlavne, ak vedieť ani nechce. Ak si myslí, že všetci tí, ktorí si vzali tú drinu na plecia dobrovoľne to robia len preto, aby sa mohli morálne vyvyšovať a machrovať, akí sú dobrí. Moja kolegyňa, ktorá sa kvôli starosti o chorú mamu ani nevydala a obetovala jej celý život, má problém so svojimi dvomi bratmi. Prestali sa s ňou baviť. Keď mama zomrela, zostala sama ako prst. Aj my máme každoročný problém, keď chceme ísť na dovolenku. Všetci majú práve kopu starostí a o mamu sa nemá kto postarať. A stačí týždeň s ňou, aby pochopili. Lebo ten, kto si to nikdy neskúsil, ten ani nikdy nepochopí…