Tam kdesi za obzorom

Viem, že nič neviem – povedal staroveký filozof Sokrates, jeden z najmúdrejších ľudí všetkých čias. V roku 399 pred Kristom ho odsúdili na smrť, lebo kritizoval vtedajšiu aténsku demokraciu. Zdá sa, že to, čo je dnes predkladané ako vzor spravodlivého usporiadania sveta malo už v čase svojho vzniku vážne morálne trhliny a múdrosť v boji s aroganciou moci vždy ťahala za kratší koniec.

Presne o 2400 rokov neskôr „objavili“ páni Dunning a Kruger efekt, pri ktorom hlúpejší, menej kvalifikovaní ľudia výrazne nadhodnocujú svoje schopnosti a naopak, múdri a vzdelaní sa podceňujú. Hlupáci však svoje „schopnosti“ dokážu dobre predať, lebo inteligenciu nahradili výrečnosťou a schopnosťou presvedčiť ostatných o svojej „pravde“. Tí dvaja páni za svoj objav dostali Nobelovu cenu, ale jeho následky znáša celý svet bez akejkoľvek kompenzácie a na svoju škodu.

Je to čoraz horšie. Diletanti, primitívi a chrapúni sa nám rozťahujú po našej krásnej vlasti a zdá sa, že niet sily, ktorá by ich zastavila. Slušný a poctivý človek akoby v tejto spoločnosti už nemal miesta a pripadá si ako čudák, ktorý nepochopil konšteláciu.  Tí, ktorí pochopili, nasadili dračie pazúry a bojujú zbraňami chrapúňov, čím sa úspešne zaradili medzi nich a rozmnožili ich rady. Kedysi to boli slušní ľudia, ale dnes vám povedia, že taká je doba a nemôžu inak. Mládež, ktorá sa narodila už v tejto dobe nič iné ani nepozná a čuduje sa, že sa tomu čudujete. Život je predsa boj, presnejšie, boj proti svojim blížnym, a ak neudrieš ty, udrú teba. V tomto boji nemajú miesta také veci, ako je empatia či súcit, takže nečudo, že ich nepoznajú. Navyše, nechali sa vtiahnuť do kolotoča chamtivosti  tých, ktorým v boji o ďalší majetok a moc nie je sväté nič. Točia sa na ňom stále rýchlejšie, až sa im zatočí hlava a nič už objektívne nevidia. Bojujú proti svojim blížnym a ničia posledné zbytky ľudskej spolupatričnosti. „Rozdeľ a panuj“ – to platí viac ako kedykoľvek v minulosti. Nazývať tento stav slobodou môže len hlupák alebo ten, komu to vyhovuje…

Tak ma napadlo, že miera humanizmu v ľudskej spoločnosti je nepriamo úmerná materiálnemu zabezpečeniu. Nikdy v minulosti sme sa nemali tak dobre ako dnes, nikdy predtým sme neboli takí chránení pred rozmarmi prírody a nikdy sme nemali toľko dôvodov k spokojnosti, ale nikdy sme neboli takí nespokojní ako sme dnes. Tak fajn, nazvem to Nautilus efekt a budem sa uchádzať o nejakú tú cenu… alebo žeby som už čosi zmeškal… ?