Tam kdesi za obzorom

Už viackrát sa v našich médiách objavila reportáž o tom, ako sa pracuje na našich cestách, pri kladení potrubia či údržbe a čistení verejných priestranstiev, na miestach, ktoré každý vidí a teda sú našou vizitkou. Mladého človeka s lopatou tam nevidno. Ťažké, slabo platené a primitívne práce robia len starší ľudia, často už v dôchodkovom veku. Kanalizácia v Žiline v podaní dedkov okolo sedemdesiatky či zametanie ulíc kdesi inde v réžii dôchodkýň nám všetkým priniesla televízia v priamom prenose až do našich obývačiek.

Neviem, ako vám, ale mne je z toho smutno. A myslím, že každý súdny človek sa musí pýtať: kde sú mladí? To sa nehanbia nechať tú najťažšiu prácu starým ľuďom s podlomeným zdravím? To im nevadí, že toto vidí celý svet? Akú vizitku o našom národe tým vysielame?

Nuž, vizitka je taká, že najpočetnejšou skupinou nezamestnaných v našom štáte nie sú ani starí, ani Rómovia. Sú to mladí, zdraví ľudia ľudia  plní sily a elánu, ktorí svoje schopnosti a zdravie venujú sedeniu za počítačom či v krčme, alebo ležiac horeznak na posteli. Mnohí z nich si prácu ani nehľadajú, lebo ich „mamahotel“ funguje spoľahlivo a tie reči okolo toho znesú, hlavne, že sa nemusia pohnúť. Svedomie skapalo, hanby už niet. Aj tí, čo pracujú, nerobia hocičo. „Rob len to, čo ťa baví“ – nabáda ich televízor – a kohože by bavila lopata. Ak sa nemôžu pri práci zabávať, tak nerobia. Ak nemôžu s niekým vybabrať , pripadali by si ako sprostí – a to rozhodne nie. Aj za cenu toho, že vybabrú len s vlastnou mamou.

Z Ameriky k nám prišiel jeden dedko. Má už deväťdesiat rokov, bajpas, koxartrózu a všeličo iné. Ukázali nám ho v televízore. Prišiel aj partiou dôchodcov a pracujú na stavbe tuším cirkevnej  školy. Zadarmo. Zjavne sa v tej Amerike dozvedel, že u nás nemá kto robiť, tak prišiel tomuto národu pomôcť. Nesúdi. Len pracuje.

Neviem ako vy, ale ja som sa po odvysielaní tejto reportáže hanbil ako pes…