Tam kdesi za obzorom

V ostatnom čase rezonuje spoločnosťou otázka povinného čítania na školách, konkrétne Pišťankovej a Tarageľovej knihy Sekerou a nožom. Cirkev je pohoršená, takisto aj učitelia a široká verejnosť. Nečudo. Viem si predstaviť postaršiu pani učiteľku, ktorá celý život vštepovala deťom lásku ku knihe, akým utrpením pre ňu by bolo vysvetľovať pubertiakom  niektoré pasáže z tohto „diela“. A rád by som poznal skutočné dôvody, prečo ho ktosi ako povinné čítanie navrhol. Lebo len hlúposť a nekompetentnosť to určite nebola. Tak či tak, tento počin vrhá na súčasnú slovenskú literatúru podozrenie, že nič lepšie tu nemáme. Akoby sa výber možností zúžil len na dve: Murínov bulvár či Pišťankove porno. Akoby zúfalá snaha o priblížene sa detskej duši mala iba tieto možnosti, lebo ktosi si myslí, že nič „mäkšie“ už tie deti nezaujíma. Akoby kultúrnovzdelávacia práca ľudí, ktorí sú za ňu platení, zdegradovala na úroveň propagácie živočíšnych pudov, lebo tie sú ľudskej duši najbližšie. Osobne si myslím, že takýto postoj k výchove napĺňa skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia mravnej výchovy mládeže, na to je paragraf a pokiaľ viem, stále platí. Argumentovať tým, že v týchto knihách sa zobrazuje reálny život je rovnako scestné ako tvrdiť, že vražda je normálna, veď aj to je realita.

Ak dnes nariekame, že naša mládež nečíta, skúsme porozmýšľať nad tým, ako im priblížiť skutočne hodnotné diela, ktoré ich duchovne obohatia a nie okradnú. Je to ťažké, ale ako už vieme, cenu má len to, čo je spojené s naším úsilím, kým poznatok zadarmo si nikto neváži. Skúsme vrátiť knihe tú krásnu úlohu, akú tu celé stáročia plnila…