Tam kdesi za obzorom

Vraj za to ani nemôžeme.

Vraj sme len hračkami v rukách osudu.

A vraj každému z nás stojí za chrbtom diabol-pokušiteľ, ktorý nás núti robiť veci nemorálne, nezdravé či priam nemravné.

Máme to v génoch.

Už odpradávna, kedy sa ľudské plemeno schádzalo večer pri ohňoch a tancovalo divoké tance pod zámienkou oslavy slnovratu, v skutočnosti však  preto, aby poslúchli hlas krvi, rozbúrenej tým ohňom a tancom a nocou všade dookola…

Väčšina živých tvorov žije vo dne. Je to pochopiteľné. Za svetla je život jednoduchší. Noc patrí odpočinku. Len niektoré zákerné tvory sa zakrádajú nocou s úmyslom využiť čas bezbrannosti iných, aby ich zožrali.

Človek je od prírody denný tvor. To len ten diabol a tá krv a tma ho ženie k aktivitám, ktoré by sa za vidna robiť bál alebo hanbil. To len tma ho posmeľuje tancovať, súložiť či kradnúť. To len ten diabol mu pošepol: veď ťa nikto nevidí.

Za teplých letných nocí všeličo postvárame.

Ty aj ja.

Príležitosť temnoty z nás robí tanečníkov, milencov či zlodejov, podľa nátury. Tma hriechu nečiní – bránime sa. A ráno sa chytáme za hlavu: čo sme to v noci porobili.

Čo sa mňa týka, v ostatnom čase podlieham večierkom hriechu obžerstva. Aj keď cez deň toho veľa nestrovím, večer si sadám k televízoru či počítaču a doháňam. Viem, že sa to nemá. A patrične si za to ráno vynadám. Ale keď sa zotmie, znova podľahnem hlasu krvi. V pazúroch diabla som bezmocný.

A čo vy?