Tam kdesi za obzorom

„Čo je to za ovocie?“ – spýta sa ma, keď prehltne prvé sústo  guľky zemiakového cesta s ovocnou náplňou, ktoré som kúpil v Kauflande.

„To je jahoda, mami“ – odpoviem, keď ma prejde prekvapenie z toho, že tú chuť už nedokáže identifikovať. Veď jahody sú jej najobľúbenejšie, aj jogurt chce vždy len jahodový.

„Jahody?“ – zdvihne obočie a pozrie na mňa takým tým pohľadom, aký už, žiaľ, poznám až pridobre. V prvej sekunde je v ňom údiv z toho, čo nečakala, v druhej pochopenie, že je to len vtip, v tretej a každej ďalšej už len výčitka, lebo robiť si žarty z nej, starej osoby, sa nepatrí.

„Ako môžu byť slivkové gule jahodové?“ – snaží sa ma pokarhať za môj vtip či omyl tak, ako to robila vždy, keď som tresol nejakú hlúposť.

„Nuž tak, mami. Dnes sa už robia gule všelijaké. Nechutia ti?“

Stále si myslí, že žartujem.

„Prestaň! Slivkové gule sú so slivkami, tak nerob zo mňa sprostú“.

„Ale toto nie sú slivkové, ale jahodové“ – v tomto štádiu vtipkovania som sa vždy už usmieval, teraz nie.

V tomto štádiu senility už verí viac svojim zakoreneným predstavám ako novým skúsenostiam, aj keby boli podopreté vlastnými zmyslami. V ďalšom momente si však znova uvedomí svoj status matky, ja som len jej syn a preto sa nepatrí, aby priznala, že mám pravdu.

„Slivkové gule sú so slivkami“ – napomenie ma karhavo, urazene odvráti pohľad a venuje sa jedlu mlčky, asi aby mi umožnila spytovať si svedomie za to, že si z nej robím blázna. Viem, že ak sa teraz neozvem, bude mlčať až do konca obeda, a ak ani potom, bude urazená až do chvíle, kedy sa neospravedlním a nepriznám, že to bol iba žart. Pozná ma. Vie, že odporovať jej poslednej vete nemôžem. Slivkové gule sú so slivkami, to vie predsa aj malé dieťa.

„Áno, mami“.