Tam kdesi za obzorom

Nuž tak. Čo by sme pre nich neurobili? Veď deti sú v tomto svete pre nás azda jedinou radosťou, jedinou nádejou do budúcnosti. V čo už máme na tomto svete plnom hrôz dúfať, ak nie v to, že naše deti sa dožijú čohosi lepšieho?

A tak ich klameme.

Skrývame svoju lásku za Mikuláša, Deda Mráza či Ježiška a riskujeme, či skôr dúfame, že budeme odhalení. Aj nás tak klamali, ešte sme na to nezabudli. Aj keď sme svojim rodičom istý čas tú lož zazlievali, s dospelosťou prišlo vytriezvenie a obvykle aj pocit vďačnosti. Zostáva len dúfať, že aj naše deti raz dospejú, lebo ani to dnes nie je samozrejmosť, a že ešte dokážu byť vďačné, lebo aj tohto pocitu je dnes ako šafranu. Zostáva len veriť, že naše deti a vnúčatá budú na svoje detstvo raz spomínať s láskou, lebo aj tá sa akosi vytráca.

Prichádza čas sviatkov, ktoré vždy boli sviatkami pokoja a mieru.

Zostáva len dúfať, že takými aj zostanú…