Tam kdesi za obzorom

Na ľudí v živote číhajú dve príšery: maximálna bieda a maximálny blahobyt. Tá prvá prináša skazu tela, tá druhá skazu ducha – asi takto to napísal pred takmer dvesto rokmi Arthur Schopenhauer.

V dobe, v ktorej žil, to bolo dosť odvážne tvrdenie. Svet sužovali choroby, hlad a chudoba a väčšina ľudí si sotva vedela predstaviť problémy, spôsobené zlepšením životných podmienok. Popravde, nechcú si ich predstaviť ani dnes. Za tých dvesto rokov však svet očividne urobil veľký krok vpred, takže je k tej druhej príšere bližšie ako kedykoľvek predtým. Hlad, choroby a chudoba nás kvária oveľa menej ako kedysi, ale žeby sme boli spokojnejší? To ani náhodou !

Nedávno som navštívil Český Krumlov. V pivniciach jednej z historických budov na námestí je múzeum útrpného práva. Naťahovanie na škripec, trhanie údov, pálenie zaživa a iné kratochvíle stredovekého panstva, dokresľované autentickými zvukmi nám farbisto ukazuje realitu v minulosti. Arogancia moci? O čom to dnes hovoríme?

A nemusíme chodiť do minulosti.

Aj dnes vraj miliarda ľudí trpí podvýživou.

Čo naše deti?

Toto nechcem, toto nejem, hento by som do úst nedal. Papaj, maličký, papaj – bezmála na kolenách prosia rodičia.

Toto je kríza?

Stačí zájsť do múzea liptovskej či oravskej dediny. V jednej izbietke drevenice žili tri generácie, často desať aj viac ľudí. Poznám rodinu z myjavských kopaníc, sedem detí. Celé leto chodili bosí, od malička ťažko pracovali na poli a v lese a otec ich denne mlátil. Dnes majú všetci vysokoškolské vzdelanie a o staručkých rodičov sa vzorne starajú. Čo je to výchova?

Ruku na srdce: čo nám chýba?

Čím je to, že naša nespokojnosť rastie úmerne so zvyšovaním nášho blahobytu?

Dokážeme sami zahnať tú príšeru?