Tam kdesi za obzorom

Celý život počúvam heslá. Žijem totiž v krajine, kde propaganda zapustila hlboké korene a väčšina mojich spoluobčanov by bez návodu na použitie nevedela, ako má žiť. Zdá sa, že túžba po totalite je v nás geneticky zakódovaná. Hoci o slobode a demokracii vieme diskutovať dlho a vášnivo, v skutočnosti stále hľadáme silného vodcu, lebo bez neho sme stratení ako ovečky bez pastiera. Tragédiou je ale to, že ešte sa nenarodil taký, ktorého by sme uznávali všetci. Systém parlamentnej demokracie, ktorý sa inde celkom osvedčil, u nás akosi nefunguje. Možnosť voľby z viacerých politických strán u nás spôsobuje len nekonečné hašterenie a spoľahlivo náš národ rozdeľuje. Namiesto toho, aby sme si konečne zvolili kohosi, kto náš národ vyvedie z bahna sme po každých voľbách svedkami toho, že z nami zvolených zástupcov sa vykľujú ešte väčší lumpi, ako boli tí predošlí. Napriek tomu chodíme k voľbám stále, v – zatiaľ márnej – nádeji, že tentoraz sa to zlepší. Možno už len zo zvyku. Patrí sa to. Tento názor, pravdaže, veľmi vyhovuje všetkým, čo nás chcú žmýkať. Vždy sa totiž môžu vyhovoriť na voľby: čo ste chceli, to máte.

Celý život počúvam heslá.

Kedysi takéto: So ZSSR na večné časy a nikdy inak! Ani zrno nazmar! Bez práce nie sú koláče!

Dnes to znie smiešne.

Teraz ale často počujem: Je jedno koho, hlavne choď voliť.

Toto mi smiešne nie je.

Smrdí mi to … totalitou.