Tam kdesi za obzorom



Ľudia sú čudné tvory.

Namiesto toho, aby rozvíjali a prehlbovali to, čo je v nich ľudské, snažia sa otrnúť, obrniť sa pancierom ľahostajnosti, aby sa ich nedotklo už vôbec nič. Chápem, na jednej strane ich to ochráni pred hrbatosťou tohto sveta, na druhej sa však vedome izolujú od jeho krásy.

Emócie vraj v tomto digitálnom svete nemajú miesto. Citlivá a vnímavá duša je vraj len na oštaru. Svet nie je zvedavý na naše pocity. A pritom: nerobíme všetko práve pre tie pocity? Nejeme pre zahnanie pocitu hladu? Neobliekame sa pre pocit tepla? Nepočúvame hudbu a nepozeráme filmy práve pre vyvolanie určitých pocitov?

Je v tom značný rozpor. Svet od nás požaduje necitlivosť k vonkajším vplyvom, my sami ale túžime po kladných emóciách. Reakcia na svet plný vecnosti a techniky je túžba po kráse, po úsmeve, po láske. Pocit šťastia je asi to, po čom túžime najviac. Je ale zarážajúce, ako často si tento pocit stotožňujeme s materiálnym blahobytom. Priznám sa, ja som ešte nestretol bohatého človeka, ktorý by o sebe bez rozpakov vyhlásil, že je šťastný. Všetci boli nervózni, podozrievaví, v pokluse za ešte väčším bohatstvom. Hovorí sa, že s jedlom raste chuť. Zrejme sa aj rozširuje obzor a chronický naháňač peňazí nebude spokojný dovtedy, kým bude na svete čo i len jediný človek bohatší ako on.

Toto má byť to šťastie?

Hovorí sa tiež, že život je boj. Je nás už sedem miliárd a odtrhnúť si ten svoj kus chleby je v takej konkurencii ťažké. Ak sa chceme udržať nad hladinou, musíme sa snažiť. Až keď zostarneme, začneme sa obzerať dozadu. Ako sme žili? Načo sme žili? Našli sme tú zlatú mušku, zvanú šťastie? Sme ešte schopní aspoň na chvíľu ju chytiť a podržať v dlani? Nie sú z nás už len doráňané trosky bojovníkov, neschopných vnímať čosi pekné? Spýtajte sa starých ľudí, na čo najradšej spomínajú. Ani sa nenazdáme –  a budeme spomínať tiež.

Skúsme to: aspoň na chvíľu sa zastaviť a zamyslieť nad tým, ako žijeme a čo by sme mohli zmeniť.

Skúsme to, kým ešte čosi zmeniť môžeme.

Snáď ešte nie je neskoro.