Tam kdesi za obzorom

Podľa starých gréckych bájí sa duša toho, kto zomrie, musí pobrať do záhrobia, do krajiny, kde vládne boh Hádes. Hranicou medzi životom a smrťou je rieka Styx, dnešná Acheron, cez ktorú ho na svojom člne prevezie boží prievozník Cháron. Tomu treba zaplatiť zlatou mincou a ten, kto ju nemá, musí blúdiť po brehu rieky ďalších sto rokov.

Na výlet z Pargy k prameňom rieky Acheron som si požičal motorku. Na maloobsahovú tu netreba ani vodičák. Tých tridsať kilometrov zvládla v pohode.  Vyrazil som skoro ráno a okolo ôsmej už som stál na prázdnom parkovisku pri rieke. Nebolo tu nikoho. Ranný opar nad riekou a v okolitom poraste sa dvíhal len pomaly. Šipka s nápisom Springs of Acheron ma naviedla na cestičku pomedzi pokrútené kmene figovníkov a viedla ďalej pozdĺž toku žblnkotajúcej rieky. Mátoživé konáre stromov, vynárajúce sa z hmly, sa naťahovali nad chodník ako hnáty démonov a šero pod ich korunami pomáhalo vytvoriť priam mystickú atmosféru. Do mysle sa neodbytne tlačila predstava mŕtvych, ktorí podľa povesti museli prejsť práve touto cestou, aby sa dostali k rieke, k tej hranici medzi životom a smrťou.

Odrazu sa kdesi spredu ozvalo zabrechanie.

Kerberos, pomyslel som si.

Trojhlavý mýtický pes, útočiaci na všetko živé.

Priznám sa, že mi zatrnulo. Pokračoval som však ďalej. Po pár metroch sa cestička stočila a ja som vyšiel zo stromového porastu na štrkový breh rieky. Haf haf – ozvalo sa vedľa mňa a vzápätí ku mne priskočil veľký žltý pes. „Benny“ – ozvalo sa vzápätí a akýsi vysoký chlap v koženej bunde a klobúku sa pohol smerom ku mne. „Sorry“ – usmial sa – „nie je nebezpečný“. Potom kývol priateľsky rukou, zobral psa za obojok a pohol sa na cestičku medzi stromy.

Zostal som sám.

Predo mnou tiekla, zurčala a penila voda bájnej rieky Styx. V týchto miestach bolo jej koryto široké a plytké, ale už o kúsok ďalej proti prúdu sa na oboch brehoch týčili vysoké, strmé skaly, vytvárajúce úzky kaňon.

Ďalšia cesta viedla len korytom rieky. Vody tu bolo len čosi vyše kolien, bola krištáľovo čistá a mrazivo studená. Zvedavosť ma hnala vpred, a tak som kráčal tou chladnou vodou pomedzi tie vysoké bralá, úzkym kaňonom plným zákrut a za každou z nich sa zjavovali nové, úžasné scenérie. Z každej štrbinky tu vtekali do rieky menšie i väčšie vodopádiky, toto boli tie pramene Acheronu.

Práve vo chvíli, keď som zapochyboval o tom, ako by sa v takej plytkej vode mohol ktosi plaviť, sa z spoza zákruty a oparu vynorila postava v čiernom.

Cháron.

Prievozník.

Znova mi zatrnulo.

Čo asi urobí z biednym smrteľníkom, ktorý je taký drzý, že sem príde ešte za života a nemá ani zlatú mincu?

Postava kráčala tou vodou rovno ku mne, nebolo kam ujsť.

Už, už je pri mne.

„Kaliméra“ – pozdravila mladá grécka turistka v čiernych šatách, usmiala sa a pokračovala tou studenou vodou dolu prúdom.

Pokračoval som v ceste opačným smerom, možno dúfajúc, že tam vpredu objavím tajomstvo záhrobia, tú bájnu ríšu boha Háda, ale už po pár metroch som musel zastať. Koryto rieky medzi strmými útesmi sa tu prepadlo do hĺbky aspoň dvoch metrov. Tu sa kráčať nedalo a plávať v tej ľadovej vode som nemal odvahu.

Tak som sa pobral späť.

Škoda.

Tajomstvo záhrobia už asi neodhalím.

Príliš ma to ale nemrzí. Keď vystúpila hmla a do skalnej rokliny zasvietilo slniečko, posadil som sa na jednu zo skál. Rieka tu šantila, zurčala a šumela a vlnky sa rozbíjali o kamene v tisíckach drobných spŕšok. Pozeral som sa na ňu, počúval ju a všetkými zmyslami vnímal tú krásu vôkol.

Bol to úžasný zážitok.

Bájna rieka Styx, napriek svojej povesti, je plná života.