Tam kdesi za obzorom

Vzťahy medzi ženami a mužmi sú nevysychajúcim zdrojom kurióznych situácií a inšpirácií pre všetkých pozorovateľov života, kronikárov aj básnikov, a týkajú sa každého z nás. Nezriedka nás pri ich hodnotení napadne myšlienka, čo vlastne je a čo nie je normálne, lebo odpoveď na ňu je priamo ovplyvnená naším pohlavím.

Nedávno som počul rozprávať o jednom filme, kde žena povedala mužovi: „Ľúbim ťa.“ Ten odpovedal: „Ďakujem“.  Z tej odpovede bola prekvapená nielen ona, ale zrejme všetky ženy, a tak sa spýtala: „Nič viac mi nepovieš?“ Muž teda doplnil: „Ďakujem veľmi pekne“.

Tak.

Týmto rozosmial či aspoň pobavil všetky ženy, lebo takú odpoveď pokladajú za nenormálnu. My, muži, jej rozumieme. Slušnosť nám káže poďakovať za všetko pekné a dobrá výchova nám bráni klamať. Domýšľam si, že tá žena očakávala inú odpoveď, niečo ako: „Aj ja ťa ľúbim.“ Čo ale povedať v prípade, že to tak necítim? Básnik by nám síce poradil, že „pre lásku tých, čo ťa ľúbia, klam“, niektorí muži majú ale ku klamaniu vrodený odpor a jednoducho to nedokážu. Čo s nimi? Sú odsúdení na zatratenie? A prečo potom väčšina žien tvrdí, ako neznášajú klamárov? Je to len póza? Potrebujú ženy klamstvo, ako to tvrdí každý chronický záletník?

Neviem.

A možno je hlúposťou sa nad tým zamýšľať. Možno mal pravdu môj otec, keď mi kedysi na takéto myšlienky povedal: Nešpekuluj. Dievča potrebuje poriadne vystískať, potom budú všetky otázky zbytočné.

Hm…možno mal pravdu.

Alebo nemal?