Tam kdesi za obzorom

Ľudia sú furt nespokojní. Neustále nadávajú: na vládu, na parlament, na všetku vrchnosť, ako keby si vôbec neuvedomovali tie úžasné výhody, ktoré nám dnešná demokratická prítomnosť prináša. Pritom všetci dobre vedia, ako to bolo v minulosti. Všetci videli film o Jánošíkovi a počuli to hrozné: „Usmej sa, Anička“. Alebo malého Janka na dereši a to jeho: „Nepoviem“.

Kedysi mal miestny mocipán tzv. právo prvej noci. Každá žena musela s ním stráviť prvú noc po svadbe. Viete si dnes predstaviť, že by každá čerstvo vydatá bratislavčanka musela ísť na noc k pánovi Ďurkovskému? (O Ftáčnikovi nepíšem,  to by asi až taký veľký trest nebol.)

Veru, buď pochválená dnešná doba. Dnešným mocipánom môžete aj vynadať, im to nevadí. Je demokracia. Vy môžete slobodne nadávať, oni si môžu slobodne aj robiť, čo chcú. Sú na nás vlastne veľmi dobrí. Nenaťahujú nás na škripec ani na dereš a nenútia naše mladomanželky, aby s nimi súložili, ak len za ten škripec nepovažujeme čoraz vyššie dane a za tú súlož čoraz prísnejšie sankcie pre nás, pospolitý ľud. Štyridsať rokov socializmu a vedúca úloha robotníckej triedy nás rozmaznali natoľko, že si už fyzické násilie zo strany mocipána ani nevieme predstaviť.

Inde to však až také samozrejmé nie je. Len nedávno prebehla médiami správa, že istý kórejský zamestnávateľ žiadal v pracovných zmluvách podpísať súhlas s telesnými trestami. Áno, vážení, máme dvadsiate prvé storočie, vedúca úloha proletariátu je za nami a dnešní kapitalisti by sa radi vrátili do čias feudalizmu. Určite by sa im to páčilo. A naši demokraticky zvolení zástupcovia jedného krásneho dňa, v snahe zapáčiť sa svojim mecenášom, možno aj to právo prvej noci odsúhlasia. Náš ľud to síce, ako vždy, ofrfle, ale inak neurobí nič…ako vždy…