Tam kdesi za obzorom

Tak to je naozaj hlúpa otázka.

Samozrejme, všetci máme málo. Nepoznám nikoho, kto by povedal:  mám dosť, viac nechcem. Každý chce viac.

Nuž, nedá mi teda nepoložiť ďalšiu kacírsku: koľko? Koľko chcete, aby ste bol spokojný? Nemôžem sa totiž ubrániť pocitu, že suma, za ktorú sa dá kúpiť trvalá spokojnosť, neexistuje. Dnešný človek je totiž nastavený na trvalú nespokojnosť a zmeniť tento stav peniazmi je zrejme nemožné. Skôr naopak: nepoznám stresovanejších a nervóznejších ľudí, ako sú boháči. Väčšina z nich má rozbité rodiny a niektorí aj frustrácie z toho, že už nemajú po čom túžiť.

Jeden môj bývalý spolužiak, ktorý celý život sníval o cestovaní sa mi nedávno priznal, že už trikrát obišiel zemeguľu, ale hovoril to bez záujmu a totálne otráveným hlasom. Žena ho opustila, decká si naňho spomenú len vtedy, keď potrebujú doplniť kredit. Je nešťastný.

Dá sa kúpiť spokojnosť?

Alebo snáď aj – odpusťte za výraz – šťastie?

Ja viem, väčšinou povieme: stačilo by len o trošku viac.

Takže znova: koľko?

Jedným z najprefíkanejších kapitalistických fígľov je postaviť otázku: koľko, do pozície amorálnosti. Pýtať sa niekoho, koľko zarába, je vraj neslušné. Preto celý národ vie, že lekári zarábajú málo, ale koľko – to nevie nikto. Aj učitelia zarábajú málo. Koľko?

Keď sme sa dozvedeli, že šičky v tej talianskej firme zarábajú 270 euro za mesiac, zhrozili sme sa. Z toho sa dá žiť?

A aký príjem majú bezdomovci? Z čoho žijú? Koľko majú na mesiac?

Nevieme.

Ani to vedieť nechceme.

Zaujímajú nás tí, ktorí majú viac ako my.

Najmä tí, ktorých si platíme, aj preto, aby nám vymohli vyššie platy.

Slováci sú ešte stále známi svojou skromnosťou a schopnosťou držať hubu a krok.

A tiež neochotou klásť otázky typu: koľko.

Veď peniaze boli a budú, len my nebudeme.

Alebo je to už inak?