Tam kdesi za obzorom

Vitriol je niečo, na čo ľudia už takmer zabudli. Kedysi ním likvidovali sokyne v láske. Dnes sa sokyne v láske nelikvidujú, lebo ničenie telesných schránok svojich blížnych sa pokladá za trestný čin a žiadna žena nie je ochotná kvôli inej ísť nadosmrti do basy.

Vitriolom nazýva Paulo Coelho aj stav ducha, ktorému sa inak hovorí znechutenosť, takže v skutočnosti je tu dnes Vitriolu viac než dosť. Znechutenosť spôsobuje nedostatok látky, zvanej serotonín, ale často aj prílišné zamýšľanie sa nad zmyslom života. Niektorí ľudia, napríklad ja, sa totiž zamýšľajú viac, ako je zdravé, a keďže dôvodov k optimizmu je v našom živote naozaj pramálo, naše myšlienky postupne černejú, akoby horeli v pekelnom plameni , a končia sa tak, ako celý náš život: smrťou. (Možno preto sa v Biblii píše: blahoslavení duchom chudobní, lebo ich je kráľovstvo nebeské). Optimizmus nám nenaleje ani naša každodenná realita – zvyšovanie cien, choré zdravotníctvo či sledovanie Televíznych novín. (To posledné už ani nie sú správy, ale doslova prehľad hrôz). Ani sa nečudujem zvýšenej činnosti Svedkov Jehovových, lebo to naozaj vyzerá tak, že Armagedon sa blíži.

Úplne najhoršie sme na tom my, ateisti. Spasenie našich duší po záverečnom „veľkom tresku“ nám vraj nehrozí a večná sláva na nebesiach tým dupľom. Sme odkázaní na život bez nádeje na vzkriesenie a musíme hľadať radosti len tu, na tomto svete.

Veru, nie je to med lízať.

Napriek tomu, či skôr práve preto si myslím, že cenu má len to, čo si vydobyjeme z hĺbky vlastného srdca. Univerzálny liek nikdy nie je taký účinný ako ten, ktorý si „napasujeme“ priamo na seba. Len ten, kto dokáže zlikvidovať Vitriol sám, bez barličiek, bez drog a bez cudzej pomoci, kto dokáže nájsť radosť aj v tomto dnešnom svete, len ten je naozaj silný, schopný jedinec rodu Homo sapiens. A ak vie tú radosť ešte aj rozdávať iným, zaslúži si našu úctu.

Obdivujem všetkých, ktorí to dokážu.